Zrazu niekto zozadu zakričal: „Ahoj!", a v sekunde zrušil naše neobyčajne krásne objatie. Uvedomila som si, že to ahoj nepatrilo mne a tak som sa len so sklopený zrakom rozlúčila. Hoci ma moja chôdza po ulici nabádala, aby som sa ešte otočila, neurobila som to. Smelo som kráčala vpred nevediac, čo bude. Šla som nekonečne pomaly, aj slimák by ma v tej chvíli predbehol. Zdalo sa mi, akoby tým objatím preniesol na mňa energiu, tak upokojujúcu, silnú a hlavne mnou nepoznanú - mnou, človekom, ktorý sa vždy všade ponáhľa, a zrazu ide pomalšie ako slimák. A tak som si len pomaličky vychutnávala chôdzu, kráčajúc domov cestou, po ktorej nikdy nechodím, a to preto lebo je dlhšia.
S úsmevom na perách som medzi dverami pozdravila mamu a moje kroky smerovali hneď do izby. Sadla som si na posteľ a netrvalo dlho, keď za mnou prišla mama a opýtala sa ma čo sa stalo, keď som jej zrazu nezačala rozprávať detaily z môjho dňa. Ja som sa len usmiala a povedala : „Mami, zažila som najkrajší deň vo svojom živote, zažila som pocit radosti a uspokojenia, zažila som pocit zadosťučinenia, že moja láska bola k niečomu dobrá." Mama ma len ticho objala a povedala mi : „Som na teba hrdá" a odišla.
Po tom, čo som zostala v izbe sama prišiel na mňa plač. Plač upokojujúci, tichý a odľahčujúci. Cítila som, akoby mi niekto vzal bremeno z pliec, hoci som nemala dôvod ho mať. Po celé tie roky som si ale myslela, že som mu nestála ani za vyslovené prepáč, nie to ešte za objatie. A keď to objatie teraz prišlo, uvedomila som si, že to bolo pre mňa vyslobodenie, vyslobodenie zo smútku, trápenia a tichej nádeje, že niekedy príde. A ono prišlo, nečakane ale úprimne. A až doma som zistila, že vzalo bremeno smútku z mojich pliec.
Neviem čo bude nasledovať teraz. Netuším, ako sa to bude vyvíjať, neviem či sa vôbec ešte niekedy ozve, či sa bude chovať inak ak ma stretne, ale jedno viem na isto a to to, že to jediné objatie odľahčilo bremená nielen mne ale aj jemu....
