„Ach, je to naozaj smutné. Na jednej strane stále dokola zo všetkých médií, vraj tvrdé tresty, ale keď sa niečo naozaj stane tak nič z toho. Zabijú ti dieťa a idú sedieť na dva roky. U niekoho nájdu omamné látky, ktorými ničí život akurát tak sebe a sebe podobným a dostane trojnásobok. Bože, kde sme sa to dostali? Nemá nás štát predsa chrániť?“, apelovala stále dokola Iveta.
„Dievčatká, prepáčte, ale rada by som sa pridala“, na náš údiv reagovala podstatne staršia pani, v súčasnosti už na dôchodku. „Viete, moja dcérka sa vydala a žila v krásnom manželstve, v ktorom sa jej narodili dve krásne dcérky. Stačilo však, aby jej muž prišiel o prácu, a už to šlo dole vodou. Začalo to pitím a vyhrážkami. Dcérke však ani po opätovnom hlásení na polícii nikto nepomohol. Po tom, čo ju však už jeden večer s deťmi napadol sa rozhodla odísť. Áno odišla, do krízového centra pre týrané ženy. Lebo u nás by ju našiel tiež. A kde sme sa to dostali, aby ženy utekali? Nemá to byť naopak? Nemá predsa odísť ten, kto ubližuje a ničí životy iných? Vraj zákon, niečo takého neprikazuje....Hanba im!“, smutne vravela s trpkosťou na duši pani. "A taktiež sa smutne prizerám na to, ako ľuďom, ktorým vzala voda či oheň všetko čo mali, musia ešte požičiavať na to, aby zbúrali to čo im zostalo. Hrôza..."
„Isteže drahá pani. Máte pravdu. Miesto toho, aby nás štát chránil hľadá len samé výhovorky a medzierky v zákonoch, ktoré nájdu miesto nich šikovní právnici tých „rovnejší“, hoci si máme byť všetci rovní. Nuž, rýchlo sa môže stať zle aj čestnému človekovi. Ten však nie je „rovnejší“, a tak sa mu ukladá trest vysoký bez toho, aby sa hľadali medzierky v zákonoch.
„Milé slečny, náš štát bude toľko prižmúrať oči nad utrpením nevinných ľudí, a toľko si bude chrániť „rovnejších“, až mu tu napokon nikto z tých čestných ľudí nezostane. Pretože pôjdu tam, kam im niekto pomôže, a to miesto nie je Bohužiaľ tu...“
