Ako to potom teda vlastne je? Človek ako zástanca individualizmu ukazuje svoje prednosti, talent, schopnosti, zručnosti i temperament. Áno, každý sme iný, špecifický, máme svoje klady aj mínusy. Ľudia nás majú mať radi, takých aký sme. Majú sa naučiť znášať našu negatívnu stránku, veď nikto nie je predsa dokonalý, či?
Zachovalé reči o tom, ako sa človek dostane pod papuču akonáhle zmení nejakým spôsobom seba či svoj život. Je to ale naozaj zmena? Je nutné meniť sa, alebo ide o prispôsobenia sa. Stránka kompromisov je v partnerskom spolužití nevyhnutná. Veď ako by sme inak zniesli tie rozhádzané veci, flegmatický prístup či naopak nevysvetliteľné výkyvy nálad, neustále riešenia nepotrebného, a predovšetkým – riešenie toho kto sa mal prvý ospravedlniť. Malá dávka typický situácií v partnerskom živote vyžadujúca si dávku kompromisu. Naskytne sa však aj šanca byť hrdinom presadzujúcim si svoje vlastné ego a nevyhnutnosť meniť sa či prispôsobovať : „Prečo by som to mal/a robiť?“
O čo teda vlastne ide? O neustály boj nášho vnútorného „ega“ (ktoré je potrebné preto, aby sme sa dnešným svetom prebíjali bez toho, aby do nás všetci strkali, predbiehali nás a ťahali za nos......) s potrebou byť niekým milovaný. Čo ale znamená milovanie? Len pusté žiadanie od druhého, neustále poukazovanie na jeho viny a snaženie sa robiť vzťah dokonalým, alebo ide o vzájomné hľadanie si cesty, porozumenia vo forme kompromisov odsúvajúcich naše ego na vedľajšiu koľaj. Znamená toto odsúvanie stratu, menejcennosť či zlyhanie? Alebo ide o pokoru, zdržanlivosť a snahu budovať vzťah na základe, ktorý bude pri najbližších búrkach pevne stáť?
