Po chvíli ticha sa začalo všetko od normálu. Každý sa medzi sebou bavil a človek by si myslel, aká dobrá partia. Ale človek, ten by sa mýlil....
Aj slepý by videl, kto z nich je v partii mimo. Koho medzi sebou nechcú, a „trpia“ ho tam len preto, aby to nevyzeralo zle. Večné debaty o tom, čo všetko spolu zažili, smiechy o situáciách, pri ktorých boli len oni, slovník, ktorému chápali len oni... a mnoho ďalších iných vecí, nad ktorými by sa vždy povzniesla. Veď by to nebolo prvýkrát.....
Koľkokrát už to zažila? Ani by ste to nezrátali. Nevenovala tomu pozornosť. Vždy sa totiž našiel niekto, s kým sa porozprávala – niekto normálny. Niekto komu vek už niečo hovorí, niekto kto nezosmiešňuje ostatných a nehrá sa vodcu skupiny, ako mále dieťa, ktoré si potrebuje vydobyť pozornosť.
Človek by si pomyslel, že starší už budú mať rozum na inej úrovni ako deti. Že sa nebudú neustále biť o pozornosť nemiestnymi žartíkmi na adresu iných, či neustálym zosmiešňovaním ich vzhľadu. Ale človek, ten by sa opäť mýlil.
Len čo prišla na rad situácia, kedy mala prehovoriť, či niečo urobiť opäť sa to začalo. Posmešky, neverbálne ponižovanie, ku ktorému sa pridali smiechom i ostatní. Človek by nechápal, prečo sa smejú. Ale človek, ten by sa opäť mýlil. Človek by tam márne hľadal spojitosť či príčinu. Nenašiel by ju. Príčina, tá je niekde v mozgu toho, ktorý to všetko spôsoboval.
Vydržala, neodišla, zasmiala sa aj ona, hoci sama nevedela na čom – možno aj vedela, zrejme áno, len to nechcela dať pocítiť – veď si zvykla.
Človek by si povedal odíď a nechoď už viac za nimi – no človek, ten by sa opäť mýlil. Vrátila sa. Opäť a znova, hoci to čo vo vnútri musí vďaka nim znášať by sa v škole riešilo ako sociálno-patologický problém nazývaný šikana. Kto ho však vyrieši medzi dospelými? Človek by povedal : „Veď dospelí sa správajú rozumne, oni také veci nerobia, nie sú ako deti....“ A človek? Ten by sa opäť raz mýlil......
