Spadnúť - poviete si, "aké je to predsa normálne". Už odmalička sme sa predsa učili chodiť len vďaka tomu, že sme stále dokola padali. Vtedy sme sa ale tomu smiali a smiali sa i ostatní. Ale nie preto, aby nás donútili padnúť ešte nižšie. Vtedy, keď ste boli malí nebránili ste sa tomu, aby vám niekto podal ruku a naučil vás pomaly tomu, aby ste sa raz dokázali postaviť na vlastné nohy a začať kráčať. To bolo ale vtedy. Prečo sa to ale zmenilo?
Dnes, keď už ste dospelí a príde pád, možno nečakaný, možno očakávaný, ktorý tušíte a vnímate no stále pred ním zatvárate oči. Jednoducho príde a vy spadnete. Na zem, nie tak doslova ako keď ste boli malé dieťa ale padnete vďaka tomu, že už nemáte viac síl, nie vďaka tomu, že neviete chodiť ale vďaka tomu, že vaša nádej a sny sú zrazu preč. Je jedno aký je to dôvod, iste rozdiely v tom, čo sa vám v živote stane sú veľké ale keď príde pád často sa chováme všetci rovnako. Nie sme už malé deti a uzatvárame sa do seba. Nechceme nikomu dovoliť aby nám podal ruku a zodvihol nás. Vtedy nám to problém nerobilo, no ak vám chce niekto pomôcť teraz, odmietnete ho so žiadosťou, že chcete byť sami. Určite je dobré zmieriť sa sám so sebou, so svojím pádom, ale kde naberiete sily na to aby ste sa sami postavili, keď cítite, že žiadne sily nemáte? Práve vtedy potrebujete, aby niekto prišiel a zodvihol vás zo zeme. Neodmietajte preto ak vám niekto podá ruku a chce vás „znova naučiť chodiť". Keď ste boli malí s radosťou a úsmevom ste tú ruku priali, lebo ste cítili, že je to vaša nádej. A preto skúste vidieť v tých ozajstných priateľoch a rodine svoju nádej. Skúste sa zahľadieť do ich dlaní a uvidíte tam i oporu v ťažkých chvíľach. Nenaučia vás určite ako žiť s bremenom, ktoré vás od toho pádu bude ťažiť, ale pomôžu vám vstať a budú chodiť s vami.
Dovoľte im, aby sa o vás postarali, dovoľte im aby boli vašou oporou a nádejou, dovoľte im aby prežívali váš smútok s vami, nie je predsa hanba ak priznáte, že ste slabí. Nie je hanba priznať si, že potrebujete pomoc, naopak je veľmi smutné ak sa človek utápa v slzách sám a nikoho nechce. Človek je stvorený predsa nato, aby nebol sám, aby mu nebolo smutno, aby sa mal s kým radovať i smútiť.
Dovoľte teda, aby vám niekto podal ruku a zodvihol vás z pádu, ktorý vás donútil pozrieť sa na dno vašich síl, lebo raz možno budete i vy tí, ktorí budú podávať ruku iným...
