Prišiel už domov. Tak ako obvykle, nervózny a páchne. Mama mi už z kuchyne kričí, aby som sa skryla pod posteľ, ja však ešte chvíľu stojím za dverami, ale len chvíľu. Nedá sa pozerať ani počúvať čo jej hovorí. Najskôr začne neumytými riadmi, potom mu nechutí obed a už to začne. Hneď ako začne mama plakať utekám pod posteľ - do levanduľového neba.
Je tu krásne, ticho, nič nepočujem, zatvorím oči a vidím len prekrásne levanduľové pole. Cítim sa ako v nebi, nie je tu chladno ani teplo, len mi jemne vejú vlasy a tá jemná vôňa levandúľ je cítiť všade. Akoby sa na mňa usmievali, smejem sa aj ja. Neplačem, nemračím sa, ale smejem sa, tak ako sa levandule smejú na mňa. Neviem prečo, ale nikdy si nemôžem ani jednu levanduľu vziať domov, nejde to, nejde odtrhnúť ani sa jej dotknúť. A ja by som tak veľmi chcela vziať jednu mamičke, aby neplakala keď príde ocko.
Zrazu počujem mamin hlas, otvorím oči a vidím ju ležať vedľa mňa. Plače a prosí ma, aby som ju vzala do môjho levanduľového neba, tak jej len poviem, aby si zatvorila oči a neplakala, že tam nikto neplače, len sa všetci usmievajú. Ona mi na to len povedala: „Neboj zlatko nebudem, ocko už išiel preč."
Z denníka 11-ročnej Lenky
