Pani prišla nesmelo, so sklopenými očami, akoby sa nás bála. Nečudo, ísť prednášať dnešným študentom je niekedy odvaha. Dokážu povyvádzať riadne veci. Hoci pani pôsobila veľmi skromne v jej očiach bola iskra, iskra ktorú nikto z nás nedokázal identifikovať.
Pani začala najskôr trošku nesmelo rozprávať, a keď už videla, že nás zaujala pustila sa do toho smelo, s úsmevom na tvári. Prišla nám porozprávať o svojom príbehu. Začala tým, že s manželom nemohli mať dlho deti a tak sa rozhodli, že si dieťa osvoja. Ako každý mladý pár si dali podmienku, že chcú novorodenca. A práve to bol ten problém. Na tých sa čaká najdlhšie. „Čaká" - slovo, ktoré môže mnohých pobúriť, ale je to tak. Veľa ľudí v dnešnej dobe si chce adoptovať dieťa, aj za cenu, že bude naň čakať roky. Nie je to ale vyberavosť, ale túžba vychovávať dieťa od mala - učiť ho základným potrebám i uspokojovaniu túžob. Vidieť jeho prvé kroky či pády, jeho prvý úsmev a počuť od neho prvé slovo - mama.
Čas ale neustále plynul, a oni ešte stále nemali vytúžené dieťa. Tak zmenili požiadavku, že môže byť aj do päť rokov a veci nabrali rýchlejší spád. Prišli do domova a usmieva sa na nich chlapec, ktorý ich bezprostredne nazval maminka a tatínek. To bol impulz, vďaka ktorému sa odhodlali si ho hneď aj vziať. Postupom času ale začali badať na ňom správanie, ktorého sa každý adoptívny rodičia boja - začal byť neposlušný, ba priam nezvládnuteľný. Jeho stupňujúca sa vzdorovitosť im vnukla pohnútku aby si vzali ďalšie dieťa. Keď sa bude predsa musieť s niekým o veci deliť, a bude vidieť, že nie je stredobodom pozornosti zmierni to jeho vzdorovitosť. A tak pribudol do rodiny nový chlapec - presný opak. Milý, poslušný, ba priam ukážkový chlapec. Síce sa neprejavila zmena správania hneď postupne sa vzdorovitosť prvého chlapca umiernila.
Časom už ale MATKA, ako ju obaja chlapci začali postupom času nazývať cítila, že im chýba niekto, kto by na nich dával pozor, niekto kto by bol ich straší súrodenec. Niekto, kto by ich usmerňoval. A tak prišla na rad profesia - „profi mama". Pani si vzala z domova dve dievčatá (sestry). A tak prišla na rad počiatočná žiarlivosť na dievčatá. Chlapci videli, že už nie sú sami, že už nie je všetko len ich. Medzi prvým chlapcom a najstarším dievčaťom vznikla neskutočná žiarlivosť a boj o „najstaršieho". Dievča si zvykalo najhoršie. Stále chcelo ísť späť, a tým pádom aj jej malá sestra. Trvalo neskutočné mesiace kým sa vzťahy medzi súrodencami zlepšili, a kým najstaršie dievča vyrieklo to krásne slovo - mama. Až po niekoľkých rokoch bolo cítiť, že ho myslí naozaj úprimne..... a tak sa postupom rokov dvaja manželia rozrástli o rodinu, ktorá je pre nich tým najcennejším pokladom na svete.
Táto pani vo mne zanechala neskutočne veľkú stopu. Neskutočne veľkú nádej a túžbu plniť si svoje sny. Nepovedať životu a ľuďom okolo vás nie, neutápať sa v slzách ale nájsť riešenie, ktoré zaplní vaše prázdne miesto. Ona ho našla - našla ho vo svojich deťoch. Deťoch, ktorý jej život otočili naruby, naučili ju ale toľko, čo mnohé matky nikdy neokúsia. A predsa len pri nich zostala, lebo je ich MATKA. Matka, s ktorou oni predtým nezaspávali, matka, ktorá im nerobila každé ráno raňajky, matka, ktorá ich neučila hrať sa, matka, ktorá ich neobjala kedykoľvek si to vyžiadali. Teraz takú matku majú, a je ňou pani, ktorá je v mojich očiach neskutočne veľký a podstatný ČLOVEK na tomto svete. Možno sa s ňou už nikdy nestretnem, ale jedno viem - nezabudnem na jej slová do konca života.
