„Som šťastná, a mám šťastný život, za ktorý môžem ďakovať!" - s touto myšlienkou sa chcem odo dnes zobúdzať a spomenúť si na ňu vždy, keď budem sklamaná, smutná, životom podrazená, alebo mi bude niečo chýbať.
Aj ja patrím k tým ľuďom, ktorí by chceli mať hlavne to čo nemajú a často na to myslím, či si povzdychnem - „ach, keby som len mala..." Nechcem tým povedať, že by som bola len pesimisticky naladená na tú istú vlnu - čo všetko by som chcela, ale cítim, že si musím začať viac vážiť život, a to čo mi život priniesol a dal. Čo mám k dispozícií, to, z čoho sa každodenne usmievam, to, čo ma dokáže vždy rozveseliť, to čo ma zodvihne vždy, keď spadnem, to čo vytvára môj vlastný svet. Nie svet niekoho iného, ktorý by som chcela občas žiť - áno, mať vilu kdesi na pláži, môcť si kúpiť čo by som len chcela, byť navždy zdravá a šťastná. Viem, že to nie je reálne, ani zlé, keď na to človek občas myslí, ale treba sa naučiť vážiť si svoj vlastný život, so všetkým čo mi dal i vzal.
Chcem sa naučiť tešiť z toho, že mám dve ruky, dve nohy, že môžem chodiť kam len chcem, že dokážem rozprávať a myslieť, rozhodovať sa a byť svojprávna.
Chcem sa tešiť z toho, čo všetko moje ruky dokážu vytvoriť, z toho, že moje nohy dokážu stále bežať a nemyslieť na to, že nie sú tak dokonalé, myslieť na to, že dokážem počúvať a naslúchať, nie na to, aké moje uši sú, tešiť sa z toho, že mi je dožičené jesť všetko čo chcem, nie myslieť na to, že moje zuby sú krivé, tešiť sa z môjho tela, ktoré je zdravé, nie myslieť na to, aké je nedokonalé.
Nechcem už dlho smútiť z kamarátov, ktorí ma sklamali, ale naopak využiť každý jeden deň na to, aby som ozajstným kamarátom, hoci nech ich na jednej ruke spočítam, dávala najavo ako si ich vážim a mám rada. Nechcem už premýšľať nad tým, čo všetko som mohla inak urobiť, a kde som mohla byť, ale chcem si vážiť to, kde teraz som, a ďakovať za to, že vôbec SOM a mám svoj VLASTNÝ ŽIVOT....
Chcem sa každé ráno zobúdzať s myšlienkou : "nech je deň akokoľvek upršaný, raz slnko vyjde..."
