Kráčala som viac či menej smelo s jemným chvením v bruchu. Človek by si pomyslel, že tak smelo kráčam na rande. Ale nie, mýlil by sa! Kráčal som si totiž za šťastím. A pritom to šťastie bolo len kúsok odo mňa.
Vo dverách ma už vítala jej mamička. „Toľko iskry v očiach už som dávno nevidela“, pomyslela som si, premýšľajúc pomaličky o tom, ako ju vôbec oslovím. Ale v zlomku sekundy sa mi hlavou neprehnalo nič iné, len ju objať. A to objatie bolo naozaj vrúcne a smelé aj zo strany mojej umelkyne, hoci na začiatku som videla nesmelý pohľad, ktorý ma nevedel nikam zaradiť. A tak sa to všetko začalo....
Ani som sa nenazdala a už sa mi varila kávička a čakalo ma občerstvenie. „Vedela som, že keď sa ohlásim, budú si robiť zbytočne starosti“, hmýrilo sa mi hlavou. Ale len čo sme sa začali s mamičkou rozprávať, s jemným odstupom si ku mne naša umelkyňa sadla. Zo začiatku si ma len letmo obzerala, a keď videla, že úsmev jej bude opätovaný už ním viac nešetrila.
Táto moja umelkyňa sa volá Barborka. A hoci downov syndróm je u nás považovaný ako choroba či postihnutie, v rodine, v ktorej som sa dnes nachádzala bol považovaný ako ich ďalší člen. Ako prístup do úplne iného sveta, ktorý je ohraničený síce hrubou stenou Barborkineho srdiečka, ale akonáhle si ju získate pocítite koľko lásky a srdečnosti v jej svete je. Toľko priazne a bozkov mamičke som nevidela už veľmi dávno. V tej chvíli som si ja sama uvedomovala, že svojej mamičke by som mala začať prejavovať ešte viac lásky ako doteraz. A jediná myšlienka, ktorá mi vírila hlavou počas toho krásneho posedenia bola, aby ma moje deti milovali minimálne tak ako Barborka, moja umelkyňa, tú svoju mamu. A viem, že ju miluje toľko, koľko jej srdce dožičí.
Stačil jediný Barborkin pohľad a úsmev, a ja som sa cítila v úplne inom svete. Vo svete, do ktorého som vždy chcela vstúpiť. Vo svete plnom lásky a srdečnosti, kde krivda a zlosť nikdy nie sú. Vo svete, kde sa dvere otvárajú tým, ktorí chcú ľúbiť a byť ľúbenými.... A tento svet sa mi veľmi zapáčil a dlho som ho hľadala, pritom bol tak blízko...
A aby som nezabudla na podstatu môjho stretnutia s Barborkou a jej mamou, je to naozaj umelkyňa. Tento obraz totiž nakreslila Barborka. A má ich doma neúrekom, nevedela som ani, ktorý si vybrať. Verím, že Picasso by si s Barborkou mal čo povedať. Hoci mi bol venovaný ako dar, vedela som, že každé euro je u nich vítané. Predsa len z dnešných prídavkov od štátu (keďže aj milujúca mamička pracovať bohužiaľ nemôže) sa plátna a akrylové farby pre Barborku kupovať stále nedajú. A vedela som, že stačí málo a aj to málo je prijaté bezvýhradnou a úprimnou vďačnosťou.
A čo na záver? Barborkina otázka: „Môžem byť tvojou kamarátkou?“, bola nádherným ukončením môjho stretnutia s touto úžasnou umelkyňou a jej mamičkou...pocit, že ma vpustila do svojho čarovne krásneho a úprimného života ma len uvrdil v tom, že lásky je na svete ešte stále veľa...
