
Netrvalo však dlho a dali sme sa spolu do reči, hoci ona len letmo myknutím pleca a kývnutím hlavy odpovedala dlhú dobu. Po dvoch zástavka však nastúpila skupina mladých a postavili sa vedľa nás. Dievča zostalo ešte viac smutné a odvrátilo hlavu. Mne bolo jasné, že asi je to nejaká skupina, ktorú veľmi dobré pozná. A nemýlila som sa. Len čo sa postavili vedľa nás začali s ohováraním, úškrnmi, posmeškami a ukazovaním na to milé dievča vedľa mňa. Najskôr to začalo poznámkami o výzore, neskôr sa pridal prospech v škole a nakoniec to zavŕšili komentovaním jej rodiny. Hoci stáli vedľa nás len dve zástavky stihli to mladé pekné dievča vedľa mňa tíško rozplakať. V tom však už šla vystupovať aj ona, a tak som vystúpila i ja.
Vonku som ju zastavila, sadli sme si na lavičku a po nejakej dobe mi len tíško rozprávala, že v podstate oni majú pravdu. Že má krivý nos, veľký zadok, učí sa príliš dobre na to, aby bola obľúbená a jej rodičia nemajú ani zďaleka toľko peňazí koľko ostatní. To dievča bolo tými posmeškami natoľko opantané, že im plne verilo a vžila sa s nimi.
Tak sme sa začali rozprávať a dospeli sme k záveru, že každý človek na svete má niečo pekné v sebe či na sebe. Pre niektorých ľudí sú to len dlhé vlasy, štíhla postava a obľúbenosť v škole. No byť pekný na duši, je niečo oveľa cennejšie. Mať milujúcich rodičov je viac, ako rodičov, ktorí vám platia všetko okolo vás, len váš čas s nimi je príliš krátky. A učiť sa zle len pre obľúbenosť v škole je rovnako veľká chyba, ako urobiť nejakú chybu v práci, len aby ste boli obľúbení.
Nevravím, že dievča odchádzalo domov plné optimizmu a šťastia, ale odišlo s pocitom, že aj ona je na svete dôležitá, a že nemusí strácať čas s ľuďmi, ktorí jej diktujú pravidlá. Navyše pri odchode sa na mňa usmiala a povedala mi, že hoci nemá ten najkrajší nos ani zadok na svete, má nohy, ktoré ju povedú k tým správnym ľuďom....