Väčšinou ju každá žena považovala za krásnu ženu, ktorá okrem úžasnej postavy a dlhých blonďavých vlasov mala jedno hlavné čaro – a to čaro krásnych modrých, ba priam nebesky modrých očí, ktoré priťahovali každého jedného chlapa.
Ona sa však na svet pozerala úplne inak. Mala svoj svet, v ktorom nebol nikto zlý, a nikto neklamal. Väčšina si preto myslela, že je obyčajné naivné, hlúpe dievča, ktoré sa párkrát v živote poriadne kopne. Netušili však, že v tých krásnych nebeských očiach a naivnej duši sa skrýva niečo oveľa hlbšie. Videli len povrchnú krásu, a čistotu očí, v ktorých videli naivitu. Jej oči však skrývali niečo úplne iné.
Nikto nevidel v jej očiach smútok, s ktorým v noci zaspávala a ráno sa zobúdzala, nikto nevidel v jej očiach strach, keď vždy po škole kráčala nesmelo domov. Nikto nevidel v jej očiach slzy, ktoré tak trpko a hanblivo skrývala, a nikto ani len netušil, a aký kríž na pleciach nosí to krásne dlhovlasé štíhle dievča.
Nikto sa jej nespýtal, prečo nemala nikdy chlapca, nikto sa jej nespýtal, prečo nechodí s nikým von, nikto sa jej nespýtal, prečo sa nikdy na telesnej neprezliekala v šatni. Nikto nevidel na jej dokonalom tele stopy bolesti a utrpenia, nikto netušil, čo sa v tom útlom dievčati skrýva. Nikto ani len netušil, že toto navonok krásne a inteligentné dievča je obeťou domáceho násilia, a nikto jej preto ani nikdy nepodal pomocnú ruku či ochranné krídla.
Ona však nechcela vidieť, čo sa okolo nej deje, mala svoj vlastný svet, v ktorom videla ľudí cez rúžové okuliare, a hoci to bola chvíľami naivita – v jej prípade to bol útek z reality. Nikomu nič nevravela, nikto sa jej nepýtal, mala však rada svet a jej nádej o kráse sveta a čistote ľudí napriek všetkému nepominula. Snívala o kráse duše všetkých ľudí, snívala o tom, že raz nájde niekoho kto ju vyslobodí....
