„Prečo?“, pýtala sa v duchu Boha, o ktorom si myslela, že sa jej teraz náročky otočil chrbtom. Necítila v sebe nič len strašnú páľavu – akoby jej telo rozožierala kyselina zvnútra, a ona sa nedokázala ani nadýchnuť.
„No tak, veď sme si súdení, nemôžeme jeden bez druhého žiť, poď so mnou, neopúšťaj ma...““, stále dokola jej opakoval. „Ja, ja nemôžem....takto to nejde, takto sme si to nepredstavovali, chceli sme si tu predsa postaviť dom, založiť rodinu, a moja práca, veď tá sa mi páči, som s ňou spokojná....“, len tíško šepotala so slzami v očiach.
„Nemôžeš ma predsa nechať odísť.....veď sa milujeme....pred Bohom sme si sľúbili, že sa neopustíme....poď, veď je to tak ľahké, stačí len chcieť....ty už nechceš byť so mnou?“, vyslovil horko prehĺtajúc každučké slovo. „Ako to môžeš takto povedať? Ako si môžeš myslieť, že nechcem byť s tebou? Veď ťa milujem....Ale nie takto. Takto som si to nepredstavovala, mali sme mať krásny život, spoločný život....a nie toto....“
„No tak, možno to tak sám Boh chcel, urobil to preto, aby sme jeden druhého neopustili, neurob to prosím teraz...“, s plačom vravel stisnúc jej stále viac a viac jej ruku.....“Nie, nechcem to takto, čo moja rodina? Naša rodina? Rodičia, priatelia, .......hm? Na nich si nemyslel?“, riekla zamýšľajúc sa nad svojím doterajším životom.
„Ako chceš, nebudem ťa presviedčať.....uži si tento život, nie je nám to asi súdené.....počkám si na teba nech budeš kdekoľvek, milujem ťa....“, riekol už s pokojným a láskavým hlasom púšťajúc jej ruku. „Ale veď vieš, že aj ja ťa miluje, počkaj neodchádzaj len tak, skús ešte bojovať...pre mňa...pre nás....“, vyslovila počas toho, ako sa k nemu chcela priblížiť.
„Prepáč nedá sa, ja už nevládzem, musím už ísť.....milujem ťa, počkám si na teba....“, odvetil a zmizol.....
„Zobudila sa.....zavolajte lekára....“, riekla sestrička. „Čo je, čo sa stalo? Kde som to?, nechápavo sa pýtala pozerajúc na množstvo hadičiek okolo seba. „Ničoho sa nebojte, mali ste autonehodu, ale zdá sa, že budete v poriadku, len kľud, nenamáhajte sa.....“, upokojovala ju sestrička.
„A čo môj manžel? Kde je? Ako je na tom? Šli sme predsa spolu do práce.....“, vravela hľadiac s úprosným pohľadom na sestričku. „Je mi to ľúto, váš manžel mál vážne poranenia hlavy.....“, riekla pridŕžajúc ju za jedno rameno. „Ale, mám pre vás aj dobrú správu..... budete mamička.....zrejme ste o tom ešte nevedeli....“, vyslovila sestrička s nádychom radosti.....
„Čože? Ja, ja, ja.....tak preto som nechcela odísť s ním.....“, vyslovila hladiac von oknom do neba.....