Klamstvo, vymýšľanie a falošnosť ľudí – také podlé, zákerné a predsa to tu máme stále. Ľudia, podľa niektorých naivní, veria v dobro každého z nás, veria v túžby, sny, a obety pre iných. Iní ľudia, tí sa tomu len vysmievajú a nechápavo krútia hlavami. „Veď teraz ti už každý klame! Never ani najlepšiemu priateľovi!“... slová, ktoré sa tak ľahko vyslovujú, a pritom tak strašne bolia.
Koľkokrát sa vám už stalo, že vás niekto sklamal? Koľkokrát vám niekto priamo do očí klamal? Podvádzal vás, len preto, aby vyzeral vo vašich očiach dobre? Veľakrát. Ľudská pýcha, ctižiadostivosť a neochota pomôcť iným sa podpísala pod verdiktom dnešného sveta : „Spoľahni sa len sám na seba!“
Všetky tie zlé skutky, ktoré sa na svete dejú spôsobili strach ľudí o vieru. Strach o samých seba. Čomu majú veriť? Komu? Nestretávate na každom kroku v meste ľudí, ktorí vás chcú všemožne presvedčiť o svojej viere? Neexistuje na svete viac rôznorodých veriacich? Existuje. A ako to bolo s Ježišom? Čo robil zle? Hlásal len to, čomu veril. Túžil po tom, aby ľudia verili a žili pre vieru. Čo bolo na tom zlé? Nič. A predsa ho odsúdili. Neverili mu, verili a dúfali v niečo viac. Bolo to ale z ich strany zlé a podlé? Alebo si len chránili svoju vieru?....
Predstavte si situáciu dnešného sveta. Zjaví sa medzi nami človek, ktorý začne hlásať, že je Ježiš. Ako by sme ho prijali? Verili by sme mu? Alebo by sme sa skrývali za svoje hlboké korene viery a strážili by sme si ju tak pevne, až by sme ho znova odsúdili. Odsúdili by sme ho za klamstvo. Falošnosť, drzosť či arogantnosť. Verili by sme mu? Počúvali by sme ho? Nasledovali by sme ho? Alebo by nás svet okolo prinútil veriť tomu, že je to klamstvo a pridali by sme sa k tým, ktorí by ho poslali na smrť?....
