Schytila penu do kúpeľa, liala a liala koľko sa len dalo. Zrazu zistila, že pena presahuje vaňu a pomaličky s obavami vchádzala do vane. Nevediac či sa nepošmykne ba či sa dokonca neponorí. Keď už namáčala nohu pocítila, že voda je horúca, vtedy si spomenula, ako veľmi ju pálili nezmyselné klebety, ktoré sa o nej nedávno šírili. Ale neodvrátila sa, presne tak ako vtedy a namočila aj druhú nohu.
Keď si však už do vane pomaličky sadala pošmykla sa a jemne sa ponorila. V tom si spomenula na svoje veľké sklamanie v láske, ktoré ju zrazilo na kolená. Napokon sa však spamätala a pomaličky si do vane ľahla.
To už pocítila horúcu vodu aj na krku. Vtedy si spomenula, ako bola pritlačená v práci „k múru“ a musela sa rozhodnúť či vyhrá v jej svedomí spravodlivosť alebo bude držať s ostatnými. Ani vtedy sa však nevzdala a po chvíli už horúcu vodu necítila. Presne tak, ako keď sa postavila za vlastný názor, hoci ju z práce vyhodili.
Keď si však namočila už celé telo, cítila sa presne tak, ako keď jej oznámili, že zomrela jej matka a na svete jej už nikto z milovanej rodiny nezostal. Celým telom sa jej nieslo nesmierne teplo a zároveň triaška. Ale aj triaška časom opadla a teraz už len s úctou spomína na svoju milovanú matku.
A na rad prišlo to posledné. Ponorila sa. Ponorila sa do vody a otvorila oči. Začali ju štípať presne tak isto, ako keď ju prvýkrát manžel udrel. Keď sa vynorila cítila sa tak isto. Oči celé krvavé a uslzené. Stekali jej po tvári slzy, no pena do kúpeľa ich tak isto ako make-up a správny púder zakryli. Teraz už však nevedela ako ďalej. Mysliac na svoje dve krásne malé deti, sa ponorila znova. Ponorená vo vode s otvorenými očami, akoby hľadala odpovede na všetky svoje otázky. A tých otázok naozaj nie je málo. Prvýkrát mala pocit neistoty, nevediac ako to bude ďalej...
Z denníka týranej ženy
