Dnešný svet nás stavia do pozície emancipovaných žien, pre ktoré je prvoradá kariéra, až potom rodina. Ale to len preto, lebo niektorí ľudia nedokážu pochopiť, že zvládame obe veci naraz - byť dostatočne úspešné v práci, a zároveň mať doma šťastnú a harmonickú rodinu.
To, že doma nosíme vyťahané tepláky a tričko, ktoré malo byť už dávno v koši, no keď to príležitosť žiada vieme sa nahodiť a upraviť tak, že sa po nás každý muž otočí nie je zázrakom nášho „chameleónstva", ale jednoduché vysvetlenie spočíva v tom, že sa dokážeme prispôsobiť každej situácií či príležitosti.
Naše prebdené noci dokážeme zakryť jediným správnym make-upom a špirálou, našim milovaným mužom varíme, perieme, žehlíme, a napriek tomu sa ešte na nich s láskou pozeráme a usmievame vždy, keď prídu poobede, večer či v noci domov (hoci často by sme už radšej spali v posteli).
Nečakáme, že naši muži nás budú obklopovať darčekmi každý jeden deň, ale romantická sms-ka či obyčajný odtrhnutý kvet zo záhradky nášho domu nás dokáže vždy potešiť a správne naladiť.
Neočakávame, že muži budú rozumieť tomu, že plačeme pri každom „Modrom z neba", či filme so smutným koncom, ale sme radi, ak to príliš nekomentujú, a len tíško podajú servítku s ich typicky mužským jemne satirickým úsmevom.
To, že prídeme z práce unavené, vyzdvihneme naše deti zo škôlky či školských klubov, prídeme domov a ochotne sa s nimi hráme či učíme, popritom varíme večere a perieme je pre nás len zmienkou - veď to robíme predsa z lásky a nečakáme za to uznanie, či pochvalu.
A hoci zvládame všetky tieto a mnohé ďalšie veci každým dňom lepšie a lepšie, stále sme len ženy a potrebujeme počuť, že nás niekto ľúbi a zniesol by nám aj modré z neba. Od našich mužov, detí, matiek, otcov či kamarátok preto potrebujeme počuť tie krásne čarovné slová - „Mám ťa naozaj rád/a...." Sme predsa stále len ženami.
