„Mami, mami, mami...“, ozývalo sa dverami len čo prišiel domov. Mama sa začudovala ale neprikladala tomu veľkú váhu, hoci dobre vedela, že Miško od otcovej smrti toho veľa nenarozprával, a vždy všetko z neho musí ťahať ako z chlpatej deky. „Čo je Miško, čo sa stalo?“, vykríkla mama. „Som taký šťastný mami, spoznal som nového kamaráta, volá sa Dušan a chodí k nám do školy. Dokonca mi dnes pomohol s úlohami z matematiky, a zastal si ma, keď ma chceli chalani biť“, vyriekol zo seba Miško jedným dychom. „Miško môj, to ma veľmi teší, naozaj som rada, že si spoznal nového kamaráta, niekedy ho k nám priveď, a môžete sa učiť alebo hrať aj tu“, riekla mama a Miško naradostený utekal hore do izby.
A takýto šťastný a usmiaty začal chodiť zrazu domov. Dokonca ho mama raz pristihla ako vravel o Dušanovi otcovi – otcovej fotke, ktorú mal na nočnom stolíku. Mama bola naozaj zo srdca šťastná, že sa našiel niekto, s kým si Miško rozumie, keďže dobre sama vedela, že je to samotár a nemá žiadnych kamarátov. S nikým nikdy nechodil von, s nikým sa nekamarátil a takmer celé prázdniny vždy trávil s otcom opravovaním chalupy či „hubárčením“ v lese.
Raz sa ale vybrala mama do obchodu a začula tam klebetiť dve ženy. „Počuj Marka, to je ten niktoš, pozri na neho aký chodí otrhaný a ovešaný reťazami, určite chce zasa niečo vyparátiť“, vravela si jedna druhej. „Rozhodne, dokonca som počula, že berie nejaké tie drogy a minule niečo ukradol v obchode, chudáci rodičia...“, vravela zas druhá. Mama sa začudovane pozrela na chlapca stojaceho pomedzi regálmi a upriamene na neho hľadela. Keď sa však otočil šla preč a viac si ho nevšímala.
Navarila obed a čakala, že domov príde Miško so svojím kamarátom Dušanom. Bola na neho veľmi zvedavá, keďže jej ho Miško tak ospevoval. Zrazu ale zbadala vo dverách stáť toho chlapca z obchodu. „Mami, to je Dušan“, riekol Miško. Mama zostala onemená stáť, a bol to on. Ten chlapec z obchodu, vysoký, štíhly, ktorý mal vpadnuté oči a kopu náušníc a reťazí na sebe. „Miško, čo to má znamenať?“, skríkla mama. „Už aj nech je preč, a hneď!“, kričala v záchvate hnevu. Dušan nevedel čo má robiť a tak sa radšej rozutekal preč. „Mami, čo si to urobila?“, pýtal sa Miško s plačom. „Ale Miško, veď je to zlodej, a určite berie aj drogy, pozri ako vyzerá. Vieš čo všetko sa o ňom rozpráva v dedine? Chceš dopadnúť ako on?“, vravela mu mama a dívala sa na tú uplakanú detskú tvár. „Mami, ty to vôbec nechápeš. Vôbec nevieš aký je, vôbec ho nepoznáš a nikdy predtým si sa s ním ani nerozprávala. Ako to môžeš povedať, a myslieť si to o ňom? Videla si niekedy, že by niečo ukradol, alebo že by bral drogy? Videla si niekedy, že by niekomu, niečo zlé urobil? Že by niekomu ublížil? Nie. Nevidela si, a predsa ho súdiš. Myslel som si o tebe, že si iná. Sklamala si ma!“ Rozutekal sa a zabuchol za sebou dvere.
Mama zostala nemo sedieť v kuchyni a v hĺbke duše vedela, že Miško má pravdu. Pocítila trpkosť svojho rozhodnutia ovplyvneného pouličnými rečami a názormi iných. Jediné čo je vírilo hlavou odvtedy bolo: „Musím to nejako napraviť, a nenechať sa ovplyvňovať názormi iných, možno má Miško predsa len pravdu..."
