Mami, pamätáš?

Pamätáš, keď si v nemonicni počula ten zvuk? Bol to môj hlas a ty si ho počula prvá. A vo vidinách a v každom sne som sa ti zjavovala postupne, až zo mňa bola osemnásťročná! A dnes, mami, dnes je to skutočnosť. Som tu! Ale prosím, ak chceš, vrátim sa. Pamätáš, tá rúžová deka mi svedčila aj rúžový cumlík a otec bol rád, aj keď to nebol syn. Potom mi niečo horúce padlo na líce. Vtedy som ešte nevedela, ako dnes, prečo ma tak pália slzy, keď plačem. Potom prišli prvé choroby a tvoja ustráchaná tvár. Ja som ležala a ty si strážila červeň mojich líc. A potom raz pamätáš? Išli sme prvý krát do školy. Prvé kostrbaté áčko, prvá jednotka v zošitku. Ty si sa usmiala, však? Mama, načo myslíš? Snáď na to, ako som prvý krát prišla neskoro domov? Viem, bola to hlúposť, ale ako ti to vysvetliť, že som chcela poznať kúzlo opravdivého života. Mama, neplač, teš sa, veď mám osemnásť. Som aj mladá, aj stará. Stará na to aby som pobozkala svojho maca. Aký je celý doráňaný a zničený od mojich infekcií a operácií. Ani som si neuvedomila, že sme spolu rástli. Ale mladá na to, aby som vedela čo je život. Dívam sa na teba a čosi sa vo mne zviera. ďakujem, mamička, láskavá a milá, snáď viac pochopím až raz sama budem mamou. Porozumiem slzám, ktoré z mihalníc sa derú a tvojím perám úsmev z tváre berú. V nemocnici na mňa už dávno zabudli. Tá deka už nie je rúžová. Ale som tu. Stojím pred tebou-snáď taká, akú si ma chcela mať. Mami mám osemnásť....A ja ti za to ĎAKUJEM...