Keď deti v tej triede počuli známe“ „Sadnúť!“, sadli na stoličky za ľavice zoradené podľa geometrického poriadku v pravých líniách a uhloch. „Nesmieme tolerovať, keď týmito a ďalšími spôsobmi niekto šíri zlobu a hnev. Pretože, každé zlo a nešťastie, ktoré si ľudia dokážu spôsobiť, sa začína slovom...“ Andrej Kiska, Novoročný prejav 2017 Vraví učiteľka na úvod citát. „Jéj, vieme.“ Reakcia detí. Tých, ktoré počúvali.
„Deti, poznáme básnika Jána Smreka, však?“
„Áno.“ Po chvíľke ticha deti pochopili, že ide o pauzu, o stav, kedy sa žiada odpoveď.
„Tu Váš spolužiak, Kotleba, teraz prečíta tento úryvok z poézie J. Smreka a potom Vám niečo poviem.“
Keď žiak Kotleba prečítal tieto verše:
Píšťala
zvučná moja, píšťalenka,
vyhúdaj
"srdcu môjmu, ľúbezná!
Vlej
sa
mi do pesničky, rozpomienka,
zažblnkaj
v mysli
mojej,
potok rodný,
vteľ
sa
mi v
pravdu
živú, obraz zvodný,
šľahni
ma, domoviny
moje]
vôňa čudesná!
[Obraz
od nás, s.
183)
„Učiteľka ho pochválila a poslala na miesto, kde trávil podstatnú časť dňa, kde vysadával a usilovnosť ukazoval, učiteľka literatúry pokračovala:
„Vedeli ste deti, že vo Fínsku, i v Helsinkách, v hlavnom meste Fínska, žiakom zrušili predmety?“
Bolo ticho a tak deti povedali, čo bolo treba, zunelo triedou mohutné zvučné: „Áno!“
Teda povedzme si k Smrekovi, že išlo mu o ľudskosť. Bolo skoro pred vojnou, ľud sa polarizoval, hľadali odlišnosti, zdroj možného zapárania, svojho práva a iného krivdy. Ako sa môžeme dočítať v knihe Literatúra od autora Pišúta: „Aká je teda básnikova reč? Čistá, kultivovaná, zvonivá — výpoveď v službe „umenia básnického", ale aj pekných vecí v živote, „lásky a radosti, bratstva a družnosti ľudí i prírody vo všetkých jej prejavoch,...krásy vo všetkých jej tvaroch a premenách" (Pišút, 1963, s. 7). Je to málo, či mnoho? Nech už je odpoveď na túto otázku akákoľvek, jedno je isté: k plnosti ľudského života patrí aj láskavé slovo a slovo o láske.“
„Deti, vidím, že zaspávate a mohla by som Vás úplne uspať ďalšími veršami od J. Smreka. Mám tú moc. Bol by pokoj, poriadok, hodina v práci by mi plynula bez zdravotnej ujmy. Napr.: Smrek vie a chce:
Je neslýchané, čo je poézia: / obnova žitia transfúziou slov! ... Človek je vyprahnutý, ľudstvo hladné: I pieseň a myšlienka je viac než chlieb, I je viac než všetko iné, I čo sa na zemeguli zrodilo jedno je isté: k plnosti ľudského života patrí aj láskavé slovo a slovo o láske. „ Zase citujem toho Pišúta, nič ma to nestálo. Len čítam a vy asi nepočúvate. Vnímate zvuky.. možno, neviem. Nespýtam sa...“
„Áno, pani učiteľka.“ Ozval sa zvučný zvuk. To sa nečakalo a podráždilo to učiteľku. Mala chuť strhnúť si obrannú masku, byť úprimná, otvorená:
„Ale zmilúvaš sa nad všetkými, veď všetko môžeš“, pretože si Všemohúci, „a prehliadaš hriechy ľudí“ (a zatváraš oči nad ich hriechmi, len) „aby sa kajali." Boh ktorý je taký nesmierne Veľký a Vznešený, je aj nesmierne Veľkodušný. Boh je Nekonečne Veľký Duch, teda v pravom slova zmysle Veľko Dušný. Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Nechová sa ako niekdajší kádrováci, ktorí zbierali a zachovávali záznamy o všetkých našich politických prehreškoch. Božie zľutovanie pramení z jeho Všemohúcnosti.
Sv. Pavol v iste Efezanom v prvej kapitole vo verši 6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Boží Duch sa skrze človeka chce zjaviť v materiálnom svete, preto sa máme stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh, skrze prijatie II. Božskej osoby, Božieho Slova. Toto je Boží plán s nami a to sa má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo dokonalý človek je Bohočlovek. Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.““ Ale toto, takúto literatúru, knihu kníh môžete študovať inde. Alebo tiež tam v tom „inde“ môžete len tak chodiť v rámci nedele....Otázka je, pre tých, ktorí nespia...“
„Áno, pani učiteľka“ zadunelo zase triedou.
„Teda otázka znie: „Učí škola láskavosti, či schopnosti žít šťastný život, alebo výkonnosti na úkor ostatných, hlúpejších, ktorí uverili, či ktorí sa nechali chytrým nachytať? Kde históriu píšu mocní, víťazi, tí ktorých nechytili skôr ako nezarobili na úplatky a statnú či štátnu moc....“
„Áno, pani učiteľka“ zadunelo zase triedou.
„Teda, či nebudete raz len takí výkonní roboti, milé deti. Tá Vaša budúcnosť, či nebude len takou potláčanou spomienkou v danej prítomnosti. Spomienkou na nejaké to svinstvo, ktoré ste mali včas vyriešiť, ale v záujme tej skvelej budúcnosti, za množstvo peňazí, za ktoré si môžete prípadne kúpiť i vysoký a mocný plot okolo svojho „kamenného domova“...“
„Áno, pani učiteľka“ zadunelo zase triedou.
„Toto poslal jeden otecko nášmu pánovi riaditeľovi raz, pred rokmi, keď som v škole ešte len začínala. Asi desať rokov som vtedy s deťmi robila. Bola som už obrnená voči ich prejavom žitia...:
„...chceli by sme Vás poprosiť o pomoc a spoluprácu. Naše občianske združenie v spolupraci s MU Petržalka vyhlásilo výtvarnú súťaž pre deti a mládež Petržalky na návrh sochy či plastiky pre verejný priestor. Vydali sme plagáty i letáky a radi by sme sa i u Vás zastavili a propagovali aktivitu pre mládež i Vašej školy.
Verím, že sa podarí i v spolupráci s Vami objaviť nové talenty a upriamiť na problém recyklácie, zmeny klímy či aktívneho občianstva...
Myslíme si, že kľúčové v realizácii súťaže, je nadviazanie spolupráce so skúseným a ochotným pedagógom, ktorý sa venuje deťom výtvarne či ekologicky vplýva, aby to vedel vhodne vysvetliť a motivovať...
http://www.petrzalka.sk/2017-01-13-pre-mladych-socharov/
Nechal som to na vrátnici v poštovej schránke...
PS: A čo sa týka šikany, ktorá sa vyskytla v triede VC, kde chodí syn, manželka sa chystá v utorok do školy. Myslím si, že jednoznačne je zodpovedná učiteľka, ktorá viedla hodinu, kedy sa to stalo, a nechala odísť žiakov z triedy, bez privolania triednej učiteľky, bez prehľadania žiakov a zistenie vinníka. Takto povzbudený bude asi pokračovať. Je to neuveriteľné, že také niečo si niekto dovolí počas vyučovacej hodiny. Keď si spolužiaci nemôžu dôverovať medzi sebou a zdá sa musia si strážiť peračník či tašku aj keď idú učiteľovi odniesť diktát na kontrolu, to je už asi mimo hraníc normálnosti...Problém sme mali pravdepodobne s tými istými žiakmi, keď dozorujúca učiteľka či vychovávateľka nechala útočníkov s obeťou bez dozoru v jednej miestnosti bez verejnej kontroly a neriešila to. Tiež si myslím, že prihlásenie sa k programom typu "desatoro", ako je vyvesené v priestore vrátnice nestačí. Myslím si, že vlastné dieťa by daná dozorujúca pedagogička riešila inak...Šikana sa považuje za trestný čin a fakt, že trieda plná detí "nevidela" zlodeja či agresora vykazuje skutkový stav šikany...
Dnes som kúpil nový peračník a myslím, že nám sa taká investícia i oplatí /ide o podstatu/, ak sa podarí vyriešiť problém, víťazom môže byť celá trieda.“
„Chápete deti, podľa metód v tom Fínsku, by som vlastne mala i dejepis učiť. To, čo sa stalo, bol tiež skutok, nejaký stav. Ten iný mohol zapísať, ďalší interpretovať a kto by chcel, mohol by i literatúru napísať...:“
„Jéj, chápem, zase tá metaliteratúra. Neznášam tieto pokusy zaujať.“ Povedal s povzdychom jeden žiak. Inak sa triedou zase ozvalo len: „Áno, pani učiteľka“ zadunelo.
„Ten tatko využil i sociálne siete a tam na tému vydania publikácie o stave občianskej spoločnosti napísal toto: „...super, stiahnem. Akurát idem písať poviedku z prostredia školstva. Na priamom zážitku z piatka, kedy synovi zobral niekto na hodine slovenčiny peračník a učiteľka odišla z hodiny literatúry bez toho, aby to mala potrebu vyhodnotiť ako vec, ktorá deti buď výchova, alebo inak ovplyvní, sa mi ukázalo, že naozaj ZŠ sú veľký problém. Aby sa deti chovali v jedenástich rokoch ako stroje na výkon, ktoré si povedia: „Budem chodiť na gymnázium a budem mať dobrý život a teda sa rozhodne, že s nikým nič nebude mať a dobrý život sa rovná dobrému h...“
„Áno, pani učiteľka“ zadunelo zase triedou.
„A teda to i napísal. A teda to i ja čítam. A ako vidíte, všetko, čo som povedala, zas iný napísal. To sa volá „metaliteratúra“ a ja tu vystupujem. I vy.“
„Áno, pani učiteľka“ zadunelo zase triedou.
