Môžeme povedať, že to bol doslova kráľovský pahorok. Na tomto, povedzme, hlinenom kopčeku sa totižto končil korunovačný sprievod čerstvo pomazaného kráľa Uhorska. Dnes by ste ho však darmo hľadali. Na tomto malom kúsku zeme, pár metrov štvorcových, sa však tvorili dejiny. Dejiny priam bláznivé. A kdeže sa ten korunovačný pahorok nachádzal? A prečo sa nám do dnešných dní takáto vzácnosť a rarita nezachovala?
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. A vďaka tomu niečomu zlému sa Bratislava stala na dlhé roky metropolou Uhorska a novým korunovačným mestom uhorských kráľov. A to niečo zlé sa prihodilo v roku 1526. Rok, ktorý by sme si všetci mali pamätať z učebníc dejepisu. V tomto roku totižto postihla Uhorsko katastrofa pri Moháči, kde boli uhorské vojská rozdrvené vojskami Osmanskej ríše v dôsledku čoho dochádza k pomalému rozpadu Uhorska. Osmanské vojská po tejto víťaznej bitke postupovali čoraz vyššie a vyššie až narazili na prírodnú bariéru, na rieku Dunaj. Turci v tom čase nemali dostatočné technológie na stavbu lodí, ktorými by dokázali prebrodiť väčšie rieky aj so svojimi mnohopočetnými vojskami aj s celým vojenským arzenálom. Dunaj zachránil značnú časť dnešného územia Slovenska pred plienením Osmanských vojsk.
Vtedajšie korunovačné mesto Uhorska, Stoličný Belehrad, bolo Osmanskými vojskami takmer zrovnané so zemou. Kompletne zničili korunovačný chrám a preto bolo potrebné nájsť nové korunovačné sídlo v takom meste, v ktorom by bolo chránené pred zničujúcou silou Osmanských vojsk. A voľba preto padla na Bratislavu. Vďaka Moháčskej katastrofe sa Bratislava stala na 267 rokov novým korunovačným mestom uhorských kráľov od roku 1563 do roku 1830 ( po tomto roku sa novým korunovačným mestom stáva Budín. Spojením dvoch miest, Budín a Pešť, vzniká v roku 1873 nové hlavné mesto Uhorska - Budapešť). Prvý uhorským kráľom korunovaným v Bratislave bol Maximilián II. Habsburský, ktorého v Bratislave korunovali dňa 8.9.1563. Že vám to meno niečo pripomína? Správne. Na Hlavnom námestí v Bratislave sa totižto nachádza jedna z najkrajších fontán a nesie meno Maximiliánova fontána (nesprávne tiež označovaná, ako Rolandova fontána). Je najstaršou fontánou na území Bratislavy a stojí na tomto mieste už od roku 1572. Nová fontána sa stala zároveň pomníkom prvého kráľa korunovaného v našom meste a na večné časy pripomína obyvateľom mesta nielen osobu panovníka, ktorý ju dal postaviť, ale aj jeho zásluhy.
Keď bol kráľ slávnostne pomazaný v Dóme sv. Martina, nasledovala tradičná korunovačná procesia, ktorá mala vždy rovnakú trasu. Počas nej panovník napríklad rozhadzoval zo svojho koňa mince pre obyvateľov mesta, za čo mu boli veľmi vďační. Zastavil sa aj v kostole Františkánov, kde tradične pasoval niekoľkých šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy. Korunovačná procesia sa končila na tzv. korunovačnom pahorku, ktorý v úvode spomínam. Pôvodne sa nachádzal na území dnešnej budovy Slovenskej filharmónie, resp. Reduty a bol vybudovaný z dreva. Za panovania Márie Terézie však bolo v roku 1774 rozhodnuté na tomto mieste postaviť krajinskú sýpku. Korunovačný pahorok bol preto premiestnený zhruba na územie dnešného Námestia Ľudovíta Štúra, kde dnes stojí súsošie Štúrovcov. Korunovačný pahorok bol vybudovaný z hliny, ktorá bola dovezená zo všetkých vtedajších uhorských žúp, aby tak symbolicky predstavovala celé Uhorsko v malom. Tento krát už nebol pahorok obložený drevenou konštrukciou, ale kameňom. Za projektom nového kamenného pahorku stál viedenský dvorný architekt František Anton Hillebrandt. Na konci korunovačnej procesie kráľ na svojom koni vystúpil na vrch malého pahorku, vybral z pochvy meč, ktorým symbolicky preťal všetky štyri svetové strany na znak ochrany celého uhorského kráľovstva zo všetkých strán. Symbolika to bola vskutku pekná.
Svojmu účelu prestal slúžiť po tom, ako Bratislava v roku 1830 stratila titul korunovačného mesta uhorských kráľov. A čo spravíte s pahorkom, ktorý navždy stratil svoju funkciu? Niekoľko rokov tu zostal ako nemý svedok zašlej slávy korunovačných slávností. Zostal by tu možno až dodnes, ak by sa v roku 1870 nereguloval tok Dunaja, v dôsledku čoho musel byť pahorok rozobratý a splanírovaný. Niekde som čítal, že jeho rozobraté kamenné časti boli použité vo Fulopovej záhrade na Palisádach a sú tam dodnes. Kde sa však spomínaná Fulopova záhrada nachádza, som nezistil. Mnohí za pahorkom smútili a hľadali spôsob, ako si ho aspoň symbolicky pripomínať. Prešlo 27 rokov, kým bolo rozhodnuté, ako s týmto historickým dedičstvom naložiť. Voľba padla na Máriu Teréziu, ktorej na tomto mieste v roku 1897 odhalili sochu od významného bratislavského sochára Jána Fadrusza, ktorý patril v tom čase medzi sochárske špičky v Uhorsku.
Súsošie bolo postavené z bieleho mramoru z talianskej Carrary a podstavec zo sivej žuly z Rakúska. Ján Fadrusz si tematicky vybral moment, kedy sa na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave predstavitelia uhorskej šľachty postavili na stranu Márie Terézie a prisľúbili jej pomoc vo vojne proti Prusku. Kráľovná Mária Terézia sediac na koni bola obklopená z oboch strán uhorskými šľachticmi, ktorí ju mali ochraňovať.
Socha si však neužila dlhú slávu. Po vzniku Československa ju v roku 1921 českí legionári rozbili kladivami, ako symbol monarchie a nenávidených Habsburgovcov. Rozbitím sochy taktiež demonštrovali odhodlanie brániť novovzniknutú Československú republiku. Mnohé časti sochy skončili na dne Dunaja a možno tam ležia až dodnes. Z niektorých častí vytvorili bratislavskí sochári nové sochy a busty, ktoré zdobia ulice a námestia Bratislavy. Hlavy dvoch šľachticov, ktoré sú značne poškodené, sú dodnes v úschovni v Budapešti.
Avšak čím a kým nahradiť sochu Márie Terézie? Trvalo ďalších 16 rokov, kým bolo rozhodnuté, že jej miesto zaujme generál Milan Rastislav Štefánik. Monumentálnu sochu M. R. Štefánika tu umiestnili v roku 1937 a jej osud bol taktiež veľmi pohnutý. Vo svojej pôvodnej podobne sa na tomto mieste vynímala len niekoľko rokov. Autorom pamätníka bol český sochár Bohumil Kafka. Za chrbtom Štefánika sa nachádzal 7 metrový kamenný pylón na vrchole ktorého sa vynímal lev, ako symbol československých légií, ktoré Štefánik zakladal a bol ich veliteľom.
Po vzniku Slovenského štátu sa socha dostala do nemilosti samotného Adolfa Hitlera. Hovorí sa, že keď sochu zbadal z brehu Dunaja povedal: „Štefánik môže zostať, ale mačka musí preč!“. A tak sa aj stalo. V roku 1940 na tomto mieste stál Štefánik osamotene. Bez leva. Žiadna „mačka“ ho už nechránila. Štefánik si výhľad na petržalskú stranu Dunaja užíval do roku 1954, kedy sochu predstavitelia komunistického režimu nariadili strhnúť a roztaviť. Vydržal tu od roku 1937 do roku 1954, celkovo 17 rokov. O celých 10 rokov kratšie, ako Mária Terézia.
Pylón s levom v roku 1989 premiestnili pred budovu Slovenského národného múzea. Ten tam nakoniec tiež dlho nevydržal. Od roku 1989 do roku 2009. Presne 20 rokov. Dlhšie, ako Štefánik, kratšie, ako Mária Terézia.
Leva spred Slovenského národného múzea odstránili a nahradili ho sochou T. G. Masaryka v roku 2010. Lev sa nakoniec spojil so svojím pôvodným partnerom, so sochou M. R. Štefánika a od roku 2010 tvoria nerozlučnú dvojicu na námestí pred obchodným centrom Eurovea. Štefánika nakoniec museli nanovo odliať, keďže pôvodná socha, ako sme spomínali, bola roztavená.
Štefánik bol z miesta bývalého korunovačného pahorku odstránený v roku 1954. Znova prišla na rad otázka, čím ho nahradiť. Trvalo to ďalších 20 rokov, kým na mieste v roku 1974 nainštalovali súsošie Štúrovcov od slovenského sochára Tibora Bártfaya. Socha tam od tohto roku stojí dodnes. Súsošie Štúrovcov na mieste bývalého korunovačného pahorku stojí spomedzi svojich všetkých predchodcov zatiaľ najdlhšie. Celkovo 43 rokov. A je možné, že taktiež nie natrvalo. Bratislavský okrášľovací spolok sa snaží o navrátenie vernej kópie sochy Márie Terézie na toto miesto s tým, že súsošie Štúrovcov by bolo prenesené na Námestie slobody.
História tohto malého kúska zeme je priam neuveriteľná. Len pre rekapituláciu. Okolo roku 1774 tu vzniká nový kamenný korunovačný pahorok, ktorý bol zbúraný v roku 1870 kvôli regulácii toku Dunaja. Stál tu sotva 100 rokov. Po ňom prišla socha Márie Terézie. Tú nahradil krátko pred 2. svetovou vojnou Štefánik aj s levom. Lev počas Slovenského štátu zmizol a o pár rokov aj samotný Štefánik. Posledným „nájomníkom“ je od roku 1974 súsošie Štúrovcov. Naozaj bláznivý a pohnutý osud pôvodne korunovačného pahorku. Inak, zaujímalo by ma, ako dopadla spomínaná zem dovezená zo všetkých uhorských žúp. Bola po rozobratí korunovačného pahorku rozmetaná a udupaná po okolí? O tom som sa zatiaľ nikde nedočítal. Pamätníci, ktorí by nám na túto otázku odpovedali, už nie sú medzi nami. Možno to vie niekto z vás, ktorí čítajú tento blog. Pokojne mi napíšte, budem rád.
Viac o bratislavských raritách a zaujímavostiach sa môžete dozvedieť na mojej funpage na Facebooku: https://www.facebook.com/bratislavskerarity/
