V mojom nedávnom blogu "Pocta najkrajšiemu bratislavskému námestiu" som sa venoval sochám a pamätníkom na Hviezdoslavovom námestí, ktoré rozprávajú rôzne zaujímavé a pútavé príbehy. Pri prechádzke týmto námestím sa vám ich prostredníctvom pred očami vynára dávna história nielen nášho hlavného mesta, ale aj štátu, ktorý bol v minulosti súčasťou rôznych útvarov. A inak to nie je ani v prípade dunajskej promenády, ktorú lemuje množstvo známych, ale aj menej známych osobností a pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú pohnutú, ale aj slávnu históriu Bratislavy.
Iste ste sa neraz prechádzali dunajským nábrežím s tým, že vám niektoré osobnosti, či udalosti moc nehovorili. V tomto blogu vám predstavím presne 17 sôch, pomníkov a pamätných tabúľ, ktoré tvoria súčasť dunajskej promenády ako akási „galéria osobností“ pod holým nebom, alebo ak chcete stručná učebnica dejepisu. Promenáda sa vyznačuje rôznorodosťou monumentov. Nájdete na nej ako umenie moderné, tak aj umenie klasické. Každý si tak môže prísť na svoje. Vďaka nim je prechádzka promenádou ozvláštnená a spestrená, pri mnohých monumentoch sa zastavíte a popremýšľate, prečo sa na tomto mieste nachádzajú a hľadáte nejaké spojivko. Niektoré z nich sú späté s Bratislavou, niektoré sa tu naopak nachádzajú z neznámych dôvodov. Ale poďme pekne po poriadku.
Prechádzku začneme smerom od River Parku smerom k nákupnému centru Eurovea a prvým zaujímavým umeleckým dielom, ktoré nám udrie do očí, je neskrotná šelma, ktorá sa už stala jedným z charakteristických symbolov dunajského nábrežia.
1. Lev z netradičného materiálu
Mnoho návštevníkov a turistov, ktorí leva zbadajú z diaľky si myslí, že je vyrobený z nejakého kovu. Keď však pristúpia bližšie zistia, že sa zmýlili. Juhokórejský umelec Yong Ho Ji použil na vytvorenie tohto diela niekoľko použitých pneumatík. Z niečoho tak obyčajného umelec vytvoril niečo tak neobyčajné. Dielo nazval „Lion IV“ a pôvodne bolo vystavené a zhotovené pre hlavné mesto Južnej Kórei Soul. Prečo to číslo „IV“? Pretože umelec levov z pneumatík vytvoril hneď niekoľko a každý z nich je originálny. Lev váži štvrť tony a zo Soulu putoval do Bratislavy celé dva mesiace.
2. Bratislava Márii Terézii nepraje
Spoločnosť levovi z pneumatík robí už pár týždňov súsošie Márie Terézie, ktorá ani len netuší, ako sa na tomto mieste nakoniec ocitla. Je vernou kópiou majstrovského diela známeho bratislavského rodáka Jána Fadrusza, ktorý pôvodné súsošie vytesal do bieleho mramoru z talianskej Carrary. Odhalené bolo na mieste niekdajšieho korunovačného pahorku (viac v mojom blogu “Bláznivý príbeh bratislavského korunovačného pahorku”), dnešného Námestia Ľudovíta Štúra v roku 1897 a predstavuje moment, kedy sa na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave predstavitelia uhorskej šľachty postavili na stranu Márie Terézie a prisľúbili jej pomoc vo vojne proti Prusku. Kráľovná Mária Terézia sediac na koni bola obklopená z oboch strán uhorskými šľachticmi, ktorí ju mali ochraňovať. Bronzové súsošie vzniklo pri príležitosti 300-ročného výročia narodenia rakúsko-uhorskej panovníčky s cieľom natrvalo pripomínať Máriu Teréziu.
Bronzová kópia Fadruszovho súsošia mala byť pôvodne na očiach verejnosti na Hviezdoslavovom námestí pred hotelom Carlton, ktorý súhlasil s osadením na tomto mieste, ako aj so starostlivosťou o ňu. Socha si však užila toto exkluzívne miesto len dva dni, keď poslanci mestského zastupiteľstva neschválili návrh na dlhodobý nájom pozemkov pred hotelom Carlton. Vyvstala preto otázka, čo s ňou. Rozhodovalo sa o jej následnom umiestnení v areáli Bratislavského hradu, kde Mária Terézia počas svojej korunovácie i neskôr bývala, v Sade Janka Kráľa, okolí Dómu svätého Martina, kde bola korunovaná za uhorskú panovníčku, alebo v Rači, kam kráľovná chodila koštovať víno, keď bývala v Prešporku. Dnes ju môžete dočasne obdivovať v areáli River Parku, odkiaľ bude pravdepodobne premiestnená na vhodnejšie miesto. Možno to bude práve jedno zo spomínaných.
Ako vidíte, Márii Terézie Bratislava akosi nepraje. A pritom s ňou mala toľko spoločného. Reliéf Bratislavy dokonca zdobí jej sarkofág, v ktorom odpočíva spolu so svojim Františkom. Keď niekedy navštívite vo Viedli kryptu Kapucínskeho kostola, kde sú pochovaní habsburgskí cisári a cisárovné, všimnite si to. Spomeňte ešte, že autorom bronzovej sochy Márie Terézie slovenská sochárka Martina Zimanová Matúšová.
3. Mýtická loď
Pokračujúc ďalej promenádou zbadáme netradičné dielo, ktoré nesie názov „Mýtická loď“. Jej autorom je český umelec Jaroslav Róna, podľa ktorého má socha za cieľ vzdávať hold Dunaju a mestu. Dielo bolo odhalené v septembri 2010. Vo svojom príhovore pri príležitosti slávnostného odhalenia sochy jej autor povedal: "Vzhľadom na to, že socha mala byť inštalovaná na brehu Dunaja, v areáli River Park, som logicky hľadal inšpiráciu v mohutnej rieke a jej význame. Takáto socha zatiaľ mestu chýba".
Mýtická loď znázorňuje plavbu po Dunaji troch bytostí. Na čele lode je pes – ten podľa autora symbolizuje ochrancu človeka, ktorý vycíti nebezpečenstvo a upozorní naň včas. V strede je sediaca tehotná žena, ktorá predstavuje vznik nového života, nádej a budúcnosť. Na konci lode je muž, ktorý celú loď riadi a dohliada na bezpečnosť posádky. Jaroslav Róna spojil v tomto diele motív cesty, tok času, vývoj a putovanie ľudskej rasy časom a priestorom. Stĺpy, ktoré podopierajú loď majú tiež symbolický význam. Ich úlohou je vytvárať dojem sochy starovekých bohov. Táto netradičná socha jednoznačne skrášlila bratislavskú promenádu a tvorí dnes neoddeliteľnú súčasť "galérie na ulici".
4. Pocta slávnemu slovenskému architektovi
Oproti „Mýtickej lodi“ sa nachádza bronzová socha slávneho slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorý vytvoril množstvo, dnes už legendárnych stavieb. Autorom sochy je akademický sochár Ladislav Snopek a architekt Ján Svetlík a odhalená bola v roku 1973. Pri pohľade na túto sochu som sa zamyslel, prečo ju umiestnili práve na tomto mieste. Mal Jurkovič niečo spoločné s Dunajom? S Bratislavou? Odpoveď som zatiaľ nenašiel a stále ju hľadám.
Už keď je reč o Jurkovičovi, ktorý vo svojich stavbách implementoval ľudové a secesné prvky, spomeňme aspoň pár jeho diel, ktoré krášlia našu krajinu, ako aj krajinu našich západných susedov. Keď sa Dušan Jurkovič dozvedel o tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika, rozhodol sa vytvoriť pre neho mohylu na vrchu Bradlo. Bol presvedčený, že osobnosť, akou bol Štefánik, potrebuje výnimočné miesto posledného odpočinku. Jeho nesmrteľnú mohylu pozná celé Slovensko.
Ďalšou zaujímavou stavbou, ktorú chodia do Skalice obdivovať nielen nadšenci Jurkovičoveho diela, Dom kultúry, ktorý jednoznačne stojí za návštevu. Najmä interiér domu, ktorý nemá obdobu.
A kúsok od našich hraníc v českom mestečku Luhačovice Jurkovič vytvoril legendárne kúpeľné mestečko, kde majú jeho stavby typický Jurkovičov rukopis ľudových a secesných prvkov. Najcennejšou budovou, ktorú Jurkovič v tomto areáli vytvoril, je tzv. Jurkovičov dom.
5. Tvorca bratislavského nultého poludníka
Opúšťajúc Dušana Jurkoviča kráčame ďalej a po pár metroch sa nám pred očami zjaví významná osobnosť uhorských dejín, ktorá na tomto mieste má opodstatnenie. Samuel Mikovíni, najvýznamnejší uhorský kartograf, právom pokladaný za otca slovenskej kartografie, si pre svoje mapy určil nultý poludník prechádzajúci severovýchodnou vežou bratislavského hradu. To bolo v čase, keď malo viacero miest vo svete svoj nultý poludník, podľa ktorého sa orientovali a kreslili mapy, až kým toto prvenstvo nezískal univerzálny nultý poludník v anglickom Greenwichi. O Mikovínim ešte bude reč, keď sa dostaneme k miestu, kde tento nultý poludník prechádzal.
Je však aj iný dôvod, prečo má na tomto mieste sochu? Samozrejme. Keď sa v roku 1725 stal stoličným matematikom v Bratislave, jeho hlavnou úlohou bolo budovať ochranné hrádze popri Dunaji a Váhu, kde povodne neraz napáchali veľké škody. Venoval sa protipovodňovej úprave brehov a zabezpečeniu splavnosti Dunaja a Váhu. Vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska, dnešnej Bratislave, prežil 10 rokov svojho života a mestu v mnohom pomohol. Svojím telom symbolicky bráni breh Dunaja do dnešných čias. Autorom pomníka S. Mikovíniho odhaleného roku 1970 je akademický sochár František Gibala.
6. Málo známy bratislavský rodák Ján Andrej Segner
Bratislavský rodák Ján Andrej Segner, známy aj pod menom Johann Andreas von Segner alebo János András Segner, bol počas svojho života členom Pruskej Akadémie Vied, Ruskej Akadémie Vied aj Britskej Kráľovskej Spoločnosti, postavil dve hvezdárne a zostrojil reaktívnu turbínu – tzv. Segnerovo koleso –, ktorá pracovala prevratným spôsobom, a vyvinul aj nový typ stroja, reaktívny motor. Pochádzal zo zámožnej nemeckej rodiny z rakúskeho Štajerska, ktorá sa prisťahovala do Bratislavy, kde sa v roku 1704 narodil. Jeho rodný dom, ktorý Bratislavčania poznajú pod názvom Segnerova kúria, môžete dodnes obdivovať na Michalskej ulici. Bol veľmi všestranný. Študoval medicínu, ale venoval sa aj fyzike a matematike. Je pochovaný v nemeckom meste Halle, kde postavil hvezdáreň a pôsobil tu do svojej smrti.
Jeho najvýznamnejším prínosom do fyziky bolo zostrojenie reaktívnej turbíny, tzv. Segnerovo koleso, pracujúcej prevratným spôsobom. Klasické turbíny pracujú podobne ako vodný mlyn. Voda naráža do lopatiek a roztáča ho tým rýchlejšie, čím má väčšiu silu. Segnerovo koleso fungovalo nasledovne: z objemnej nádoby upevnenej na hriadeli vytekala voda systémom úzkych rúrok lúčovito umiestnených v rovine vodorovnej s dnom nádoby. Všetky rúrky boli zahnuté rovnakým smerom. Nádoba sa otáčala smerom opačným, ako striekala voda z rúrok. Ako fungovalo Segnerovo koleso, si môžete pozrieť na demonštratívnom videu tu: https://www.youtube.com/watch?v=RleR-69kKi0
Okrem vyššie uvedeného objavu vyvinul nový typ stroja – reaktívny motor, ktorý bol základom pre vývoj reaktívnych vodných a parných turbín v devätnástom storočí. Na bratislavskom nábreží Dunaja mu roku 1967 odhalili pomník. Je ním bronzová busta na vertikálne rebrovanom pylóne. Autormi sú akademický sochár Alexander Vika a architekt Miloš Gašparec.
7. Aj Bratislava mala svoj nultý poludník.
Ešte predtým, ako bol na medzinárodnej úrovni dohodnutý univerzálny nultý poludník v Greenwichi v Londýne, mala ho aj Bratislava. A to vďaka významnému slovenskému kartografovi a cisárskemu geodetovi Samuelovi Mikovínimu, ktorý ho určil v roku 1733. Bratislavu si vybral najmä preto, lebo v tom čase bola hlavným mestom Uhorského kráľovstva (1536 - 1783) dávno pred Budapešťou. Svojim významom sa vyrovnal v tom čase poludníkom prechádzajúcim iba niekoľkými svetovými metropolami: Amsterdamom, Washingtonom, Parížom, Londýnom či Rímom. V tomto období si totiž vlastné mapy tvorili iba vyspelé krajiny a vytýčené poludníky im pri tom slúžili ako základná súradnica.
Bratislavský poludník, alebo Meridiano Posoniensis, prechádza severovýchodnou vežou Bratislavského hradu, ako to môžete vidieť na fotografii. Dobrá viditeľnosť tejto veže z okolitých kopcov, zrejme bol jeden z predpokladov, prečo umiestnenie základného poludníka padlo práve sem. Na pomníku je vyznačený poludník 0 stupňov, 0 minút, 0 sekúnd. Tento pamätník tu bol postavený v roku 1997, teda 3 roky pred 250. výročím úmrtia Samuela Mikovíniho, ktorý počas terénnych prác na výstavbe protipovodňovej hrádze v Trenčíne ochorel a krátko na to pri návrate domov do Banskej Štiavnice zomrel na dodnes neznámom mieste. Podobne, ako v prípade Mateja Bela, nepoznáme miesto posledného odpočinku ani Samuela Mikovíniho.
Pamätník v septembri 2002 odhalili primátor Jozef Moravčík a rektor STU Ľudovít Molnár. Bol realizovaný podľa návrhu architektov Jozefa Liščáka a Andreja Baníka.Pamätník dotváral do chodníka umiestnený bronzový pás smerujúci k veži hradu. Išlo už o druhé znovuzrodenie pomníka, pôvodne bol odhalený už roku 1997, ale stal sa terčom vandalov či zlodejov, ako mnoho bratislavských pamätníkov. O ďalšom takomto prípade ešte bude reč. Roku 2007 zberači kovov tabuľu a kovové uholníky na chodníku znovu ukradli a tie boli nahradené z umelých materiálov.
8. Pocta hudobnému skladateľovi Mikulášovi Moyzesovi
Mikuláš Moyzes patrí medzi najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov. Pôvodne bol tento jeho pomník umiestnený v petržalskom Sade Janka Kráľa. Stalo sa tak v roku 1972. V roku 1989 bola z neho odcudzená busta a následne v roku 2001 bol pomník zvalený vandalmi a krátko na to odstránený. Od toho času bol pomník umiestnený do depozitu. Následne v roku 2013 mestská organizácia Generálny investor Bratislavy zhodnotila technický stav artefaktu, uskutočnila finančnú analýzu so zámerom zabezpečiť dôstojnú prezentáciu tohto diela a pomník bol znovu umiestnený, tentokrát na dunajskú promenádu. Na pomníku je osadená skladateľova busta, dnes už z umelého materiálu, pretože v roku 2016 ju znova ukradol neznámy páchateľ. Moyzesova busta niekomu jednoducho nedávala spávať. Bohvie, kde sa jeho dve ukradnuté podobizne dnes nachádzajú. Na prvý pohľad si to neuvedomíte, ale masívne telo podstavca je v tvare štylizovanej hudobnej noty.
A prečo nebol pomník premiestnený na svoje pôvodné miesto do Sadu Janka Kráľa? Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave sa vyjadril, že jeho lokalizáciu späť do Sadu Janka Kráľa neodporúča z dôvodu chýbajúceho princípu väzby na danú lokalitu. Keďže Mikuláš Moyzes nepôsobil v Bratislave, bolo nutné nájsť pre umiestnenie pomníka neutrálne miesto, ktoré je vnímané ako galéria osobností slovenských dejín. A práve takýmto miestom je dunajská promenáda, kde sú umiestnené pomníky slovenských kultúrnych dejateľov z oblasti architektúry, vedy, kartografie a výtvarného umenia.
Spomeňme ešte, že Mikuláš Moyzes bol známy hudobný skladateľ, pedagóg a organista. Zároveň bol priekopníkom realistických tendencií v slovenskej hudbe a predchodca slovenskej hudobnej moderny. Upravoval ľudové piesne a to najmä z oblasti Zvolena a Šariša. Pozor, pozor, nemýliť si Mikuláša Moyzesa s Alexandrom Moyzesom. Mikuláš bol Alexandrovým otcom a obaja svoj život zasvätili hudbe.
9. Spomienka na pontónový most z II. svetovej vojny
V čase II. svetovej vojny prechádzal cez Dunaj v Bratislave len jeden jediný most, ktorý ustupujúce nemecké vojská vyhodili v roku 1945 do vzduchu, aby spomalili blížiace sa Sovietske vojská, konkrétne vojská 2. ukrajinského frontu. Na chvíľku sa im to podarilo. Pre svoju potrebu však krátko na to začali budovať provizórny pontónový most, ktorý poslúžil verejnosti od 5. apríla 1945 do 24. januára 1946.
Na pamäť tohto provizórneho mosta pri príležitosti oslobodenia Bratislavy odhalili roku 1960 pamätnú bronzovú tabuľu na granitovom podstavci na mieste, kde vyúsťoval do priestoru nábrežia. Rovnakú pamätnú tabuľu zároveň umiestnili na nábreží petržalskej strany Dunaja. Ich autorom bola akademická sochárka Edita Maxonová-Čierniková. Tabuľu na Petržalskej strane rozbili vandali a jej zvyšky boli odstránené roku 2006. Miesto pripomína už len podstavec. Vandali akosi radi ničia pamätníky.
10. Pocta básnikovi a politikovi Martinovi Rázusovi
Po tom, ako prejdeme popod most SNP, ktorý bol pred pád dňami vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku, natrafíme na relatívne nový pomník venovaný známemu slovenskému básnikovi a politikovi Martinovi Rázusovi. Miesto, na ktorom sa nachádza, nesie názov podľa jeho mena – Rázusovo nábrežie. Pomník bol odhalený 24. októbra 2013 pri príležitosti 125. výročia narodenia Martina Rázusa (narodil sa 18. októbra 1888 vo Vrbici, dnes súčasti Liptovského Mikuláša). Za jeho odhalením stojí Spolok Martina Rázusa. Pomník vznikol ako výsledok verejnej súťaže, ktorú v roku 2008 vyhrali dvaja mladí umelci, výtvarník Martin Dzurek a architekt Daniel Bartoš.
Pomocou priamych odkazov, ale i abstrakcie sa usilovali sprítomniť Rázusovu osobnosť. Cieľom návrhu bolo vytvoriť na dunajskom nábreží nový kompozičný prvok, ktorý by netvoril len spomienkovú funkciu. Snahou autorov bolo postaviť objekt, ktorý bude v rámci svojich možností plniť tiež informatívnu a vzdelávaciu úlohu a ponúkne aj priestor pre krátkodobý oddych a zamyslenie.
Pomníku dominuje vysoký žulový pilier pozostávajúci z trinástich platní, resp. kamenných kníh, z ktorých jedenásť reprezentuje miesta, kde pôsobil M. Rázus. Na každej strane piliera sú osadené sklenené hranoly, do ktorých je laserom vygravírovaný portrét Martina Rázusa s textom „Martin Rázus, 1888 – 1937, spisovateľ – kňaz – politik“, ako aj jeho podpis. Ak vám osud Martina Rázusa nie je známy, stačí si pozrieť zadnú časť pomníka, kde nájdete jeho stručný životopis. Na jednej zo štyroch strán sa nachádza nasledovný citát: „Cez rodinu je cesta k národu, cez národ k celému ľudstvu, ktoré nájde svoj mier a blahobyt, keď ho nájdu tie zložky, z ktorých pozostáva. A jednou takouto zložkou celého ľudstva je i tvoj slovenský národ!
A mal vlastne Martin Rázus niečo spoločné s Bratislavou? Samozrejme. V našom hlavnom meste študoval a pôsobil publicisticky i politicky. Od roku 1929 až do svojej smrti v roku 1937 bol predsedom Slovenskej národnej strany.
11. Štúrovský maliar Peter Michal Bohúň
O pár metrov ďalej od Martina Rázusa nachádzame sochu známeho slovenského štúrovského maliara Petra Michala Bohúňa. Jeho umiestnenie pred Slovenskou národnou galériou je logické. Bohúň sa narodil na Orave v obci Veličná. Jeho hrob by ste tu však darmo hľadali. Dokonca ani v Bratislave ho nenájdete. Pochovaný je v poľskom meste Bielsko-Biala, keďže tu v roku 1879 zomrel na zápal pľúc. V Bratislave mu na tomto mieste odhalili pomník z travertínu na žulovom podstavci v roku 1958, ktorého autorom je akademický sochár František Štefunko. Socha P. M. Bohúňa je z travertínu na žulovom podstavci.
Za vyvrcholenie jeho tvorby je považovaná temperová skica „Slovenské ľudové zhromaždenie“, s postavami ľudí v krojoch z celého Slovenska. Jeho pravdepodobne najznámejším obrazom je portrét slovenského národného buditeľa Jána Francisciho ako dobrovoľníckeho kapitána, ktorý každý z nás pozná najmä zo stredoškolských učebníc dejepisu.
12. Pocta bulharským vojakom bojujúcim v SNP
V parčíku pred budovou Slovenského národného múzea vám pohľad padne na sochu dvoch vojakov. Ide síce o vojakov bojujúcich v Slovenskom národnom povstaní, ale nie o slovenských vojakov, ale o vojakov bulharských, ktorí sa na povstaní aktívne zúčastnili. A ako sa vlastne Bulhari stali účastníkmi SNP? Išlo prevažne o poslucháčov bratislavských vysokých škôl a poľnohospodárskych robotníkov z okolia Bratislavy. V noci z 13. na 14. októbra 1944 zatkli 51 bulharských antifašistov, z ktorých mnohí skončili v koncentračných táboroch Dachau a Buchenwald. Tí, ktorí unikli zatknutiu, sa pridávali k partizánom.
Na pamäť 38 bulharských partizánov, ktorí zahynuli počas SNP, odhalili v Bratislave na Vajanskom nábreží roku 1949 pomník od akademického sochára Františka Davida. Pomník predstavuje bronzové súsošie partizánskej dvojice na žulovom podstavci.
13. Pamätník deťom, ktoré zomreli
V roku 2010 pribudla na dunajskej promenáde nová poetická socha dievčatka s krídlami motýľa, za ktorou stojí smutný príbeh. Je podobizňou desaťročnej Tinky, ktorá zomrela na leukémiu. Socha dievčatka je symbolom lásky a spomienky na všetky deti, ktoré predčasne opustili svojich najbližších. Mestu ju daroval jej otecko, podľa ktorého sa malá Tinka chcela stať vychovávateľkou v materskej škole. Predčasne však opustila tento svet. Vrátila sa ako dobrá víla Tinka, ktorá pomôže rodine prekonať bolesť zo straty toho najdrahšieho, čo človek na svete má.
Sochu vyrobili v talianskej Verone. Ak som spomínal, mnoho sôch v Bratislave poškodili vandali a bohužiaľ ani táto socha nebola výnimkou. Dvaja vandali ju jedného dňa ukradli, rozrezali karbobrúskou a zaniesli do zberných surovín, za čo zinkasovali 90 EUR. Polícia ich do 24 hodín chytila. Po krátkom čase sa socha dievčatka na svoje mieste opäť vrátila. Opäť vďaka Tinkinmu otcovi. Na otázku, prečo táto socha stojí práve na dunajskej promenáde, nepoznám odpoveď. Možno preto, že je to frekventované miesto. Radšej si ju choďte pozrieť čo najrýchlejšie, kým ju zas nejakí blázni neukradnú.
14. Pamätník Dunajskej flotily
Na prvý pohľad si ho možno ani nevšimnete. Keď vám však naň padne pohľad, dočítate sa, že ide o pamätník venovaný sovietskej Dunajskej flotile. Išlo o riečnu vojenskú jednotku, ktorá sa počas II. svetovej vojny zúčastnila na oslobodzovaní podunajských krajín od ústia rieky až po Viedeň. V Bratislave mala veliteľské stanovištia na Martanovičovej a Mudroňovej ulici.
Autorom pamätníka Dunajskej flotily na Vajanského nábreží v Bratislave je akademický sochár Juraj Hovorka s architektonickou spoluprácou Štefana Svetka. Pamätník je stvárnený v podobe kormidla, ale pôvodná idea objednávateľov pamätníka bola iná a ťažko realizovateľná. Mali predstavu, že pamätník by mala tvoriť priamo do Dunaja ponorená prova lode s postavou námorníka so samopalom.
Pamätník odhalil 3. apríla 1970 sovietsky admirál Grigorij Nikitič Cholosťakov, ktorý bol v dobe oslobodenia Bratislavy veliteľom Dunajskej flotily.
15. Masaryk ako súčasť Pomníka československej štátnosti
Pár metrov od pamätníka Dunajskej flotily sa nachádza budova Slovenského národného múzea, pred ktorou dominuje socha prvého prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka. Socha bola odhalená 28. októbra 2010 pri príležitosti 92. výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Poskladali sa na ňu Bratislavčania, celkovo 115 ľudí, ktorí prispeli necelými 48 000 eurami. Autorom originálu sochy T. G. Masaryka je známy český sochár Ladislav Škaloun, ktorý ju zhotovil v roku 1924 pre bratislavskú Zemskú banku na Gorkého ulici (dokončená v roku 1926) a umiestnená bola pôvodne v jej hale.
Počas 2. svetovej vojny bola uložená v pivnici a zasypaná uhlím pri kotolni ústredného kúrenia, vďaka čomu prežila a neskončila tak v zberni surovín, ako mnohé iné diela. Podarilo sa ju zachrániť vedeniu banky, ktorá vedela o pláne roztaviť sochu Masaryka na výrobu mincí. Originál sochy Masaryka po rokoch objavil poslanec Štefan Holčík v depozite Mestského múzea Bratislavy, kde je uložená dodnes. Odliatie novej sochy stálo 17 160 EUR. Do Bratislavy ju previezli z moravskej obce Veverské Knínice, kde ju zhotovil výtvarník a víťaz verejnej súťaže Jaroslav Matějíček.
Už keď som spomenul Zemskú banku na Gorkého ulici, pre ktorú zhotovil Ladislav Škaloun sochu Masaryka, rád by som dodal, že dodnes sa na južnej fasáde tejto budovy zachovali dve kolosálne kamenné sochy, ktorých autorom je tiež Škaloun. Ide o postavu muža a ženy s predmetmi, ktoré symbolizujú priemysel a poľnohospodárstvo. Sú personifikáciami krajín a nesú názvy Čechia a Slovakia. Ak vám meno Škaloun nič nehovorí, u našich západných susedov je známy vďaka monumentálnemu súsošiu Majstra Jana Husa na Staromestskom námestí v Prahe, ktoré dokončil v roku 1915 a ktoré pozná celý svet.
16. Spomienka na návštevu ruského cára Petra I. Veľkého
Ruský cár Peter I. Veľký sa do učebníc dejepisu zapísal okrem iného aj tým, že uskutočnil inkognito cestu po niektorých európskych krajinách v snahe modernizovať Rusko. A neobišiel ani bratislavský prístav, ktorý navštívil 18. - 20. júna 1698. Z tejto návštevy si vraj do Ruska dal priviezť štyroch lodných majstrov.
Trojjazyčná pamätná tabuľa na budove Slovenského národného múzea bola odhalená dňa 16. októbra 2014 na pripomenutie tejto vzácnej návštevy. Autorom aj zhotoviteľom trojjazyčnej bronzovej tabule bol akademický sochár Alexander Bence. Odhalil ju prezident Ruského fondu kultúry, herec a režisér Nikita Michalkov, ktorý na Slovensko pricestoval len na akt odhalenia. Ruský fond kultúry sa podieľal na financovaní tabule, na slávnosti bol prítomný aj ruský minister kultúry Vladimir Medinskij.
17. Masívna socha M. R. Štefánika pred Slovenským národným divadlom
Pokračujúc smerom k nákupnému centru Eurovea už natrafíme len na jednu významnú sochu. Je ňou socha generála Milana Rastislava Štefánika. Cestou k nej však stojí za vašu pozornosť budova, v ktorej dnes sídli Filozofická fakulta Univerzity Komenského. Je v nej obrovský kus zaujímavej histórie. Po I. svetovej vojne bola sídlom jediného ministerstva sídliaceho po vzniku Československa na území dnešného Slovenska. Bolo ním Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré riadil Vavro Šrobár. To však nie je všetko. Viac sa dočítate v mojom blogu „Bratislavská vládna budova v ohrození“.
Ale späť k Štefánikovi. Mnohí si položia otázku, prečo práve na tomto mieste? Pred novou budovou Slovenského národného divadla? Nehodil by sa tam viac nejaký známy slovenský spisovateľ, či herecká legenda? Ale na to sme si už v Bratislave zvykli. Na neustále premiestňovanie sôch raz na jedno, potom na druhé, až nakoniec na tretie miesto. Ani Štefánik nemal pokoja. Pôvodne bol totiž umiestnený od roku 1937 tam, kde dnes stojí súsošie Štúrovcov, tiež neďaleko promenády. Už v tom čase sa za chrbtom Štefánika nachádzal 7 metrový kamenný pylón na vrchole ktorého sa vynímal lev, ako symbol československých légií, ktoré Štefánik zakladal a bol ich veliteľom. Po vzniku Slovenského štátu sa socha dostala do nemilosti samotného Adolfa Hitlera. Hovorí sa, že keď sochu zbadal z brehu Dunaja povedal: „Štefánik môže zostať, ale mačka musí preč!“. A tak sa aj stalo. V roku 1940 na tomto mieste stál Štefánik osamotene. Bez leva. Žiadna „mačka“ ho už nechránila. Štefánik si výhľad na petržalskú stranu Dunaja užíval do roku 1954, kedy sochu predstavitelia komunistického režimu nariadili strhnúť a roztaviť.
Pylón s levom v roku 1989 premiestnili pred budovu Slovenského národného múzea. Ten bol neskôr nahradený sochou T. G. Masaryka, ktorá tam stojí dodnes. Lev sa nakoniec spojil so svojím pôvodným partnerom, s M. R. Štefánikom a od roku 2010 tvoria nerozlučnú dvojicu na námestí pred obchodným centrom Eurovea. Štefánika museli nanovo odliať, keďže pôvodná socha, ktorej autorom bol český sochár Bohumil Kafka, bola roztavená. Sochu sa podarilo zhotoviť podľa pôvodnej verzie vďaka tomu, že v pražskom múzeu sa zachovala 248 centimetrov vysoká štúdia Bohumila Kafku.
To boli stručné príbehy sedemnástich sôch, pomníkov a pamätných tabúľ, ktoré krášlia dunajskú promenádu v našom hlavnom meste a mnohým osobnostiam našich dejín tak zabezpečili nesmrteľnosť. Zaujímavé bude sledovať, čo, resp. kto k nim v najbližších rokoch pribudne a možno aj odbudne. Pretože v Bratislave človek nikdy nevie. Bol by som však radšej, keby sa táto rodinka rozrastala o nových členov. Máte nejaký tipy? Kto vám na dunajskej promenáde chýba? Ktorá ďalšia osobnosť našich dejín by si zaslúžila byť na očiach verejnosti na tomto exkluzívnom mieste?
