Rezonujú najmä témy okolo Slovenského štátu (1939-1945), či Pražská jar v roku 1968. Sú to veľmi zaujímavé témy našich dejín, o ktorých si z našich školským lavíc veľa nepamätáme. Avšak aj medzi týmito dvoma udalosťami sa stalo mnoho ďalších, ktoré určite stoja za pozornosť. Napr. menová reforma uskutočnená v roku 1953, ktorú takmer nikto nečakal, pretože ani neexistoval vážny dôvod na jej realizáciu.
O tejto reforme sa dočítate na internete mnoho zaujímavostí. Mňa však konkrétne zaujal príbeh bankoviek, ktoré nahradili našu menu v roku 1953 ako dôsledok novej menovej reformy. Neboli totižto navrhnuté našimi československými umelcami, ako tomu v takýchto prípadoch bolo zvykom, ale umelcami sovietskymi. Dôvod bol jednoduchý. Menová reforma bola do poslednej chvíle prísne utajovanou záležitosťou. Nemal sa o nej nik dozvedieť, aby ľudia nepanikárili, nevyberali peniaze z bánk a nezačali sa peňazí húfne zbavovať nákupom tovarov. Avšak pár dní pred jej spustením dňa 1. júna 1953, sa medzi občanmi o tomto pláne začalo šuškať. Stalo sa z toho akési verejné tajomstvo. Niekto informáciu zrejme pustil na verejnosť. Buď vedome, alebo sa jednoducho pri štamperlíku preriekol. Väčšina tomu však odmietala uveriť, veď predsa všetci najvyšší politickí činitelia na čele s prezidentom Antonínom Zápotockým túto „fámu“ hneď dementovali a ubezpečovali občanov, že nič také sa neplánuje, že je to jednoducho nezmysel. A predsa sa tak stalo. Tí šťastnejší sa peňazí zbavovali kúpou drahších tovarov, nehnuteľností, či umeleckých diel.
Keďže všetko malo prebehnúť v tajnosti, bolo rozhodnuté, že celú „zákazku“ zrealizuje Sovietsky zväz. Ten sa mal postarať o vytlačenie bankoviek, vyrazenie nových mincí, ako aj ich nový grafický návrh. Keby sa toto všetko riešilo priamo v Československu, riziko, že by to preniklo na verejnosť, bolo omnoho vyššie, ako keď sa to zrealizuje tisícky kilometrov od nás.
Dňa 27. novembra 1952 adresovali najvyšší predstavitelia Československa vláde Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) list s prosbou o preukázanie pomoci v súvislosti s prípravou zrušenia lístkového systému a menovou reformou. List adresoval predseda vlády Antonín Zápotocký a prezident Klement Gottwald priamo súdruhovi Stalinovi.


Na základe listu sme ZSSR požiadali o nasledovné: „zhotovenie papierových peňazí v celkovom množstve 180 mil. kusov nasledujúcich nominálnych hodnôt: 1, 3, 5, 10, 25, 50 a 100 korún; zhotovenie kovových mincí z duralumínia v množstve okolo 450 mil. kusov nasledujúcich nominálnych hodnôt: 1, 3, 5, 10 a 25 halierov“.

V liste sa ďalej písalo, že „prosíme zhotoviť papierové peniaze na papieri Vašej výroby. Kov - duralumínium - v množstve 400 ton žiadame poskytnúť na úver s tým, že toto množstvo kovu vrátime po realizácii menovej reformy. Zhotovenie náčrtov a vzoriek papierových peňazí i kovových mincí podľa našej tematiky prosíme z dôvodov utajenia prípravy menovej reformy zveriť sovietskym umelcom. Papierové peniaze a kovové mince prosíme zhotoviť pokiaľ možno v krátkom termíne. Prosíme o odpoveď o možnosti vyplnenia našej prosby.“

ZSSR rozhodlo, že nové československé bankovky sa vytlačia v moskovskej ceninovej tlačiarni GOZNAK. Grafickým návrhom boli poverení Sergej Akimovič Pomanskij, Ivan Ivanovič Dubasov a Jurij Ivanovič Sokolov, spomedzi ktorých bol Dubasov najvýznamnejší, keďže sa podieľal na tvorbe takmer všetkých sovietskych bankoviek, ako aj na množstve známok, vyznamenaní a odznakov.





Nové bankovky nových mien vznikali vo všeobecnosti na základe dvoch princípov. Buď ich navrhli výtvarní umelci na základe súťaže, alebo ateliéry tlačiarní, pokiaľ sa súťaž z nejakého dôvodu nekonala. A v tomto našom prípade sa žiadna súťaž nekonala, pretože jednak bola príprava utajená a nebolo na to dostatok času. Od vzniku Československa mali naše bankovky vždy zaujímavé a hodnotné výtvarné spracovanie doplnené osobnosťami našich spoločných dejín (napr. T. G. Masaryk a M. R. Štefánik) ako aj známymi pamiatkami. Moskovskí grafici mali na návrh bankoviek 4-5 týždňov. Bol to príliš krátky čas na to, aby hľadali samostatné výtvarné riešenia. Inšpirovali sa teda staršími sovietskymi bankovkami. Napr. bankovky v hodnote 1, 3 a 5 Kčs boli inšpirované sovietskymi bankovkami z roku 1922 v rovnakej hodnote. Na bankovkách zvyčajne bývajú uvedení aj ich autori. Na týchto by ste však mená darmo hľadali. Mnohí obyvatelia Československa boli pri pohľade na nové bankovky iste prekvapení. Dosť zásadne sa líšili od tých predchádzajúcich. Mali iný typ písma, ornamenty, dalo by sa povedať, že trochu východnejší, až orientálny štýl.




Na bankovkách často bývajú vyobrazené známe osobnosti, symboly, alebo známe miesta. Na stokorunáčku bolo navrhnuté spojenectvo roľníctva a robotníctva, čo bolo stvárnené dvoma mužskými postavami, ku ktorým sa pridali symboly, ako ozubené koleso, kladivo, kľúč, obilie a pod.

Na dvadsaťkorunovú bankovku navrhli z prednej strany jazdeckú sochu Jana Žižku, na zadnej strane bolo vyobrazené české mesto Tábor, ako centrum husitského hnutia.


Zaujímavosťou je, že boli navrhnuté bankovky v hodnotách, na ktoré sme v tomto prostredí neboli od vzniku Československa zvyknutí, teda 1, 3, 5 a 25 Kčs. Ľudia na to neboli zvyknutí. Ak ste mali zaplatiť 5 korún, dovtedy ste platili napr. dvoma dvojkurunáčkami a jednou korunáčkou. Po reforme ste platili jednou trojkorunáčkou a dvoma korunáčkami. A preto boli tieto nové bankovky nepopulárne. Bankovky v hodnote 1, 3 a 5 Kčs však nakoniec boli v šesťdesiatych rokoch nahradené mincami.
Nepraktickej trojkorunáčky sme sa v Československu zbavili po tom, ako bolo postavené v Prahe metro. Lístok mal totižto stáť 2 koruny a trojkorunáčka by v tom prípade spôsobovala viac problémov, ako úžitku. Metro sa otvorilo v roku 1974 a trojkorunu nahradila dvojkoruna, aj keď sa nakoniec v poslednej chvíli rozhodlo, že lístok bude stáť korunu.


Ďalšou nepraktickou bankovkou bola dvadsaťpäťkorunáčka. Tá bola nahradená za dvadsaťkorunáčku až v roku 1970.

Okolo nových československých bankoviek je množstvo zaujímavých príbehov. Tak napríklad koncom päťdesiatych rokov bola plánovaná emisia nových, krajších bankoviek, ktoré by nahradili tie nie príliš dizajnérsky zaujímavé v roku 1953. Nové a krajšie bankovky navrhoval František Heřman a jednej z nich mala byť stvárnená panoráma Prahy s Karlovým mostom a Hradčany. Keď však tento návrh zbadal vtedajší minister financií Július Ďuriš, povedal, že oblaky nad Prahou sú príliš ponuré a požiadal autora, aby boli zmenené. Jeho prianím bolo, aby „vytvárali dojem hrajúcich sa veselých baránkov“. Tento jeho výrok sa na dlhé roky stal priam legendárnym. František Heřman bol amatérsky výtvarník a aj napriek tomu sa mu podarilo vyhrať súťaž na novú 100 korunovú bankovku. Za zmienku stojí aj fakt, že expert na modernú menu v Britskom múzeu, Thomas Hockenhull, zostavil rebríček najkrajších bankoviek sveta. Legendárna stokorunáčka sa podľa jeho kritérií umiestnila na 4. mieste najkrajších bankoviek sveta. Platilo sa ňou až do roku 1993, teda viac, ako 30 rokov. Bola tak najdlhšie platnou bankovkou v československej histórii.

Viete, koľkokrát sme od vzniku Československa v roku 1918 zažili menovú reformu? Prvá bola samozrejme po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1919. Jej cieľom bolo oddeliť česko-slovenský peňažný obeh od ostatných častí bývalého Rakúsko-Uhorska. Ďalšia zmena prišla v predvečer druhej svetovej vojny. Obyvatelia Slovenského štátu si po 20-tich rokoch od vzniku Československa museli zvyknúť opäť na novú menu – Koruna slovenská. Jej trvanie však bolo ohraničené rokmi 1939-1945. Po II. svetovej vojne bolo rozhodnuté o obnovení Československa a s tým súviselo aj zavedenie novej spoločnej meny, ktorá bola počas II. svetovej vojny vytlačená vo Veľkej Británii. Nebol však na nej uvedený dátum vydania, pretože sa presne nevedelo, kedy sa vojna skončí. Neprešlo ani 8 rokov a obyvatelia Československa zažili ďalší šok umocnený tým, že táto reforma nebola dopredu oznámená a jej cieľom bolo odstránenie nadbytočnej kúpnej sily obyvateľstva. Od roku 1953 až do roku 1993 sa neudiala výrazná menová reforma, akurát sa priebežne menili bankovky za graficky krajšie a zaujímavejšie, ale aj s lepšími ochrannými prvkami. Ďalšiu menovú reformu sme zažili po rozpade Československa v roku 1993. Bola zavedená slovenská koruna, ktorú sme po 26 rokoch 1. januára 2009 vymenili za EURO, ktorým platíme dodnes. V rozpätí rokov 1919 – 2009, sme tak na našom území zažili menové reformy v roku 1919, 1939, 1945, 1953, 1993 a 2009, celkovo 6-krát v priebehu 90-tich rokov, čo vychádza v priemere každých 15 rokov. Eurom platíme už 9-ty rok. Dúfajme, že to už tentokrát bude dlhšie ako 15-20 rokov...