Hoci neovládam viac ako 50 nemeckých slovíčok, a to polovičku z nich pasívne, jeho priateľskú radu som pochopil a samozrejme aj poslúchol.
Po saune som sa rozhorúčený hodil pod studenú sprchu a slová, ktoré mi v tej chvíli vychádzali z úst, identifikovali maju národnosť pred naším prísnym správcom. Dal sa so mnou do reči, mluvil na mňa česky. Po chvíľke kecania som ho podľa prízvuku odhadol na Poliaka a mal som nutkanie pochváliť ho za jeho bezchybnú češtinu. "Hovoríš perfektne po česky", začal som s komplimentami. "Já jsem Čech!", uzemnil ma svojou odpoveďou. Aha. Mal by som byť trochu pomalejší v robení úsudkov. "Ale pochádzaš niekde od Severu, nie?", pokúšam sa zachrániť situáciu. Tento pokus vychádza. Bol to Ostravák (takže vlastne ani nebol Čech).
O niečo elegantnejšie som z trapasu vykorčuloval dnes. Po dlhšom čase som v našej "offisovskej" kuchynke stretol jednu známu kolegyňku. Zdalo sa mi, že má trochu väčšie bruško, ako som si ho pamätal, čo samozrejme upútalo moju pozornosť. "Čakáš miminko?", pýtam sa bez rozpakov. "Nie, prečo?", odpovedá. V tejto chvíli už rozpaky prichádzajú. A to dosť rýchle. Cítim, ako sa náhly príval horúčavy rozlieza po celom mojom tele. Mozog tuší, čo urobiť nesmie - akokoľvek spomenúť jej trochu pribraté bruško. Zatiaľ však len tápa, čo urobiť musí. Hoci to celé trvá pár krátkych sekúnd (pomáham si pritom veľavýznamným "hmmmmm"), mám pocit, že tam už bez slov stojím celé hodiny.
"Zdá sa mi, že máš nejaké väčšie prsia." Uf. Hoci trochu impertinentne, ale predsa len, zvládol som to s bravúrou. Z jej úsmevu čítam, že vojnová sekera sa vykopávať nebude. Pre istotu ale rýchlo domiešavam cukor v káve a vraciam sa ku "stroju".
Ešte k tej saune ma napadla jedna staručičká príhoda, ktorá sa stala môjmu bývalému kolegovi niekde v Turecku. Vstúpil do sauny, v ktorej sa už potila nejaká osamelá sympatická slečna. Bol zdvorilý, a preto sa jej chcel po anglicky spýtať, či sa k nej môže pridať. Namiesto toho však z neho vypadlo: "May I enjoy you?". A ona vraj povedala "Yes".
