Svetre a tričká vyzliecť a hneď hodiť do koša na prádlo. Nohavice prehodiť cez stoličky v nádeji, že do rána snáď trochu vyvetrajú. Manželka hneď skočila do vane, nasledovaná dcérou (ja pôjdem neskôr, až po dopísaní tohto článku).
Čo sme to také zažili? Boli sme snáď cez víkend na výlete v Černobyle? Kydali sme celý deň hnoj? Prežili sme celú nedeľu v ZOO v pavilóne hrochov?
Nie, boli sme si na hodinku (60 minút) zahrať bowling. A za tú hodinku sme stihli dokonale napáchnúť cigaretovým smradom. Mierne nafajčené je tam vždy. Ale keď sa zadarí, tak na vedľajšej dráhe môžete natrafiť na inú rodinku, kde otecko aj mamička húlia ako z komína, a aby mali pocit, že robia niečo pre zdravie svojho potomka, vyfukujú ten smradľavý čmud smerom k inému stolu.
Ako zarytí nefajčiari zažívame rovnaké "traumy" aj po návrate z reštaurácie alebo kaviarne, snáď okrem návštev Mekdonaldu prípadne Ka-ef-ce (a vraj stravovať sa tam je nezdravé).
Túžobne preto čakám na prijatie zákona, ktorý by fajčenie z verejných priestorov vykázal. Zdá sa však, že tu v českých končinách zavedenie takejto striktnej formy ochrany nefajčiarov nehrozí. Niektoré názory liberálov by dokonca takúto normu považovali za obmedzovanie slobody nakladania so súkromným majetkom (takéto články sa objavujú napríklad v Hospodárskych novinách). Ak sa majiteľ rozhodne, že sa v jeho podniku fajčiť bude, nikto by mu to nemal v demokratickej krajine zakazovať. Takéto nariadenia vraj zavádzal už Hitler (nech mu je zem ťažká). Autor už neuviedol, či to teda znamená, že do krajín ako sú Írsko, Francúzsko, Anglicko, Taliansko sa nenápadne priplížila fašistická diktatúra, a tí chudáci občania ešte o tom nevedia.
Vyzerá to teda tak, že asi zostaneme pri starom dobrom nápise "Stôl pre nefajčiarov". Skrátka, nefajčiari, trhnite si aj so svojimi rodinkami nohou. Keď sa Vám nepáči, zostaňte sedieť doma na zadku.
