Všetci boli na mieste mŕtvi. Predpokladám, že väčšina posádky svoju smrť ani "nezaregistrovala", keďže ich zastihla v spánku či v polospánku.
Pomyslenie na takúto smrť ma naozaj desí. Odísť na druhý svet nečakane, nepripravený. Zlomok sekundy a všetko je preč.
No dobre, ale ako by som si teda to rozlúčenie so životom predstavoval? Čo by som robil, keby mi, napríklad v práci (žeby infarkt zo stresu a prepracovania?), na dvere zaklopala Zubatá v rukách zvierajúc svoju už trochu prehrdzavenú kosu a milo mi riekla: "Peťko, prišiel tvoj čas. Skočím si ešte na hodinku do Baumaxu a potom pôjdeme spolu ta ta."
Samozrejme, prvá vec čo by asi väčšina z nás chcela v takejto chvíli podniknúť, by bola rozlúčka s rodinou, s priateľmi. Povedzme ale, že na lúčenie by sme dostali nejaký extra čas navyše (v prípade rómskeho pôvodu aspoň dvojnásobný).
Takže mám 60 minút. Čo s nimi? Najskôr ma napadá, ako ich určite nevyužiť. Prezentácia pre šéfa sa určite dokončovať nebude, rovnako sa nebude čistiť emailová schránka. Prelistovanie Hospodárskych novín, ako aj vývoj koruny voči euru ma nechávajú chladným.
Zbehnúť ale do kaviarne na rohu, dať si veľké espresso a k nemu dvojitú whisku (mimoriadne v pracovnom čase) a začať si rýchlo rekapitulovať život, to by snáď mohla byť jedna z možných alternatív. Spomenúť si na pomerne radostné detstvo, trochu nevýraznú pubertu, rušné obdobie po skončení strednej školy až do návratu zo základnej vojenskej služby. No a potom už hlavne veľa spomienok týkajúcich sa práce a samozrejme rodiny.
A k tomu všetkému si ešte vypočuť obľúbené CD (niečo od DM, Lamb, Massive Attack, Radiohead...uf, to by bola dilema). No hej, ale kde to CD v kaviarni vziať.
Alebo si ešte nejakým spôsobom užit dobrý, a hlavne teda posledný, sex? Hm, obávam sa, že pomyslenie na Zubatú by výrazným spôsobom ovplyvnilo reguláciu môjho krvného obehu. Takže asi nie.
Je tu však ešte jedna, možno najreálnejšia varianta toho, čo by sa mohlo stať v tento okamih. Po tomto krátkom mítingu (či skor brífingu) s pani Zet, by som si možno opäť začal klásť otázku, či po smrti naozaj niečo nadpozemské existuje. A vzhľadom na moje "NEvierovyznanie" by som sa toho možno začal tak trochu aj báť. Prešiel by som cez očistec? Takže rýchlo sadnúť ku kompu, otvoriť Word a spracovať zoznam všetkých dobrých - a teda aj kresťanských - skutkov, ktoré sa mi podarilo počas mojej pozemskej púti uskutočniť. Snáď by som to pred Svätým Petrom nejako ustál. Veď sme menovci.
"Tak čo Peťko, môžeme ísť?", pýta sa ma moja nová známa s hrkotajúcou žlto-červenou igelitkou v rukách.
"Ešte si niečo vytlačím a som Tvoj.", odpovedám rezignovane.
