Nechutné? Nevkusné? Primitívne? Barbarské? Samozrejme, že áno. Ale aký je rozdiel medzi mojím exkrementom a tým z nejakej urastenej dogy? No áno, tej môj je menší.
Táto príhoda je samozrejme len fantáziou, na rozdiel od tých, ktoré mám možnosť sledovať každé ráno cestou do práce. Desiatky psov s vypúlenými očami užívajúcich si rannú úľavu a ich ignorantských majiteľov.
Vždy ma v tejto súvislosti napadne dávna historka, keď sme raz našu vtedy asi 3-ročnú dcérku dali vycikať na nejaký trávnik, čo neušlo pozornosti nejakej postaršej pani a pekne sme si to zlízli, čo sme to za nekultúrni ľudia. Na trávnik plný kvitnútich "kôpok", podotýkam.
Kdeže sú tie časy, keď sme ako deti na každom voľnom trávniku mohli hrať futbal bez toho, aby sme si domov doniesli DNA nejakého domáceho mazlíčka. Je fakt zaujímavé, že psíčkarenie tak explodovalo práve po páde komunizmu. Asi mať domáceho mazlíčka v týchto časoch bolo považované za disidentskú činnosť. Predsa len, psíčkari sa ráno pravidelne stretávajú, ešte by z toho mohla vzniknúť nejaká protištátna bunka. No, neviem.
Ako nepsíčkar asi nikdy nepochopím, ako môžu žiť niektorí ľudia so psom v jednom byte, ale ako bežný človek rovnako nepochopím, ako týmto milovníkom zvierat nevadí, že sa pomaly všade topíme v psích hovnách a vkročiť na akýkoľvek trávnik, a v podstate už aj chodenie po chodníku, je ako vstúpiť na mínové pole. Ešte, že nás sem tam dobrí ľudia varujú nápismi typu: "Zákaz vstupovať na trávnik" (ktorý pako by naň vstupoval).
Som z toho zúfalý, ale zároveň som s tým aj zmierený. Táto vec už neodbytne patrí k našej ľudskej existencii. Bohužial.
