Vo svojom vyjadrení náčelník Hlavnej správy rozviedky Ministerstva obrany Ukrajiny Kyrylo Budanov uviedol, že podľa jeho informácií sa Rusko chystá na vojnu s Ukrajinou koncom januára, či začiatkom februára. Odvolával sa pritom na fakt, že Rusko pri hraniciach s Ukrajinou zhromaždilo takmer 100 tisíc vojakov, dlhodobo zvyšuje svoje spôsobilosti na útok (vrátane parašutistických výsadkov), a zlepšuje svoje zbraňové systémy v okolí hraníc s Ukrajinou. Samotnému útoku by mali predchádzať rozsiahle psychologické operácie, ktoré sa medzičasom už začali: podľa náčelníka je Kremeľ zodpovedný za povzbudzovanie nálad proti opatreniam na spomalenie šírenia COVIDu, ako i migrantskú krízu v Bielorusku, či Wagnergate.
Mali by sme sa však reálne obávať rozsiahlej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, útoku od Černihova po Odesu? Krátka odpoveď je skôr nie. Ako podklad pre toto hodnotenie však nevyužívam vyjadrenie prezidenta Putina na rozšírenom zasadnutí rady Ministerstva zahraničných vecí RF, v ktorom uviedol, že Rusko konflikt nepotrebuje. História ukazuje skôr na opak. Totiž, využitie vojenského konfliktu na politické účely je otázkou, ktorou sa politológovia i analytici zaoberajú už pomerne dlho. Je nesporné, že vojna môže byť nástrojom posilnenia politickej legitimity a podpory obyvateľstva, predovšetkým pri jej začiatku (stmelovací efekt), či pri jej úspešnom vedení.
Javí sa teda, že moja krátka odpoveď nedáva veľa zmyslu: I.) Ukrajinská rozviedka predpokladá vojnu II.) vojna môže pomôcť Putinovmu režimu zostať pri moci. Prečo teda súdim, že vojna je nepravdepodobná?
História skutočne ukazuje, že Putinovo Rusko viacerokrát využilo vojnu ako zjednocovací prvok, a zároveň ako nástroj zvýšenia popularity lídra. Či už išlo o druhú vojnu v Čečensku (ktorá do určitej miery dopomohla Putinovi vyhrať voľby v roku 1999), anexia Krymu v roku 2014, alebo vklad do vojny v Sýrii od r. 2015.
A práve fenomén zjednotenia je dôležitý pre moje zhodnotenie. Kremeľ využíva vojenský konflikt ako PR akciu. Jej úlohou je obracať pozornosť od neúspechov doma na úspechy mimo krajiny. Pritom sa využívajú v Rusku populárne naratívy moci a schopnosti.
Odpusťme si komentár k vojne v Čečensku a pozrime sa na konflikty v 21. storočí: Ako na Ukrajine tak i v jedinom oficiálne priznanom konflikte, ktorý Rusko vedie, v Sýrii, využívajú Ruské ozbrojené sily výhradne profesionálnych vojakov. Ide o obmedzené počty vojakov, prípadne sa využívajú súkromné vojenské skupiny ako napr. ČVK Wagner. Aj ak nejakí z nich na cudzom teritóriu zahynuli v boji, ich snaha poslúžila domácej propagande: v očiach domáceho publika Rusko potvrdilo svoju schopnosť čeliť medzinárodnému terorizmu, ako i svoju rozhodnosť vzdorovať snahám Západu bojovať proti legitímnym vládcom a spojencom Ruska. Je teda evidentné, že vojna je predovšetkým nástrojom Kremľa pre nasýtenie domáceho publika vhodnými informáciami.
Ak by však vojna prerástla do škály, o ktorej uvažuje náčelník ukrajinskej obrannej rozviedky, sotva by ju bolo možné udržať na televíznych obrazovkách. Naopak, útok v rozmere, o ktorom hovorím vyššie, by sa bytostne týkal širokej masy jedincov. Bez pochýb možno povedať, že straty na životoch by boli neporovnateľne vyššie, ako pri takmer bezbolestnej okupácii Krymu či vojne v Sýrii.
Uvedomme si, že Ukrajina januára 2022 nebude tá, aká bola v marci 2014. V tom čase na Ukrajine bolo takmer vládne vákuum, príslušníci ozbrojených síl nevedeli, kto im velí. Po ôsmych rokoch vojenského konfliktu sú však Ukrajinské ozbrojené sily v úplne inom stave. Do armády sa investuje množstvo zdrojov, nakupujú sa západné vojenské systémy, prebieha intenzívny výcvik profesionálov i dobrovoľníkov. Nehovoriac o politickom scelení národa, ktorý je pripravený brániť svoju domovinu vytrvalejšie, než by tomu bolo pred niekoľkými rokmi. Ukrajina sa stala veľmi mocným štátom, a rýchly víťazný útok na ňu je mimoriadne nepravdepodobný.
Využitie rýchlej, krátkej a efektívnej vojny profesionálnych jednotiek na propagandistické účely je preto v danom rozsahu v zásade nemožný. Naopak, útok na dnešnú Ukrajinu by znamenal dlhočiznú vojnu s mnohými obeťami a vysokými nákladmi.
Ďalším z dôvodov, prečo považujem vojnu v danom rozsahu za nepravdepodobnú je medzinárodný aspekt, ako i jeho potenciálny dôsledok na domácu situáciu v Rusku. Je možné bezpečne predpokladať, že medzinárodné spoločenstvo by na podobnú avantúru Kremľa reagovalo omnoho ostrejšie, ako na predošlé činy. Sankcie by zasiahli ruské obyvateľstvo, ako i blízky korupčný okruh Putina výrazne tvrdšie, ako tie doterajšie. A práve Putinovi chránenci si nemôžu dovoliť, aby im bol zamedzený prístup k bezpečným finančným inštitúciám na západe, kam presúvajú svoje nahromadené bohatstvo. A ak by sa družina rozutekala, ktože by už chránil cára?
Vojna medzi Ruskom a Ukrajinou od Černihova po Odesu je teda veľmi málo pravdepodobná: neslúžila by propagandistickému účelu a zo strednodobého ani dlhodobého hľadiska by nepriniesla žiaden osoh. Naopak, zrejme by znamenala pochovanie Putinského režimu.
To však neznamená, že nebudú pokračovať vojenské cvičenia pri západnej hranici, vytváranie vojenských plánov, militarizácia obyvateľstva a spoločnosti, či vyhlásenia, hrozby a provokácie. Tieto nástroje sa totiž dajú propagandisticky využívať na podobné účely, ako rýchly bezbolestný konflikt - aj vďaka nim je možné obyvateľstvo zjednocovať a zvyšovať tým svoju legitímnosť. Kremeľ má s týmito nástrojmi bohatú skúsenosť, a nebude sa báť ich využívať ani v budúcnosti. Najmä ak úspešne odvracajú pozornosť od takých problémov, ako je ekonomická stagnácia, neschopnosť bojovať s COVIDom, či rastúca miera politických represií.
