Premýšľal som. Neuvedomoval som si ako čas letí. To ticho, tma, mesiac... Privádzalo ma to do tranzu. Doba strávená na zastávke mi pomohla uvedomiť si, že nie všetko je náhoda.
Moje rozjímanie sa prerušilo, keď som zbadal tieň mihnúť sa neďaleko mňa. „Mňau!" ozvalo sa ustráchane spoza kríkov. Ale nebol to ten obraz, ten tieň, čo som zbadal malú chvíľu predtým. Blížili sa ťažké kroky. Medzitým vietor zosilnel a s pribúdajúcou nočnou hodinou aj chlad. Ani som si nevšimol, kedy sa zdvihla hmla. V tejto tme, ktorú priniesli pokazené lampy, som bol schopný rozpoznať len siluetu postavy blížiacej sa ku mne. Dlhý záhadný plášť sa zmietal vo vetre. Nejasne črty tváre zakrývali dlhé vlasy a rázny krok zdôrazňoval robustnú postavu.
Buchot krokov sa isto blížil. Vtiahol som sa ešte hlbšie do zastávky. Mal som zvláštny pocit. Áno, ten pocit úzkosti. Noci strávené na temných uliciach vás naučia sa báť. Ale nie je to ten strach ako ho poznáme. Je to strach, ktorý vám cibrí zmysly. Vidíte jasnejšie, počujete aj najjemnejšie šuchnutie lístia. Cítite každý pohľad z tmy na vašom chrbte. Viete, že v tej chvíli ste schopný naozaj všetkého.
Stál som pevne, bez pohnutia. Na ulici sme už boli dvaja a tie kroky sa naďalej približovali. Strčil som ruku pod kabát. Bol tam, nedotknutý a studený. Moje prsty vnímali jeho silu. No neupokojovalo ma to. Znervóznel som. Čo ak nie je nabitý? Už som ho dosť dlho nemusel použiť, a tak sa strácala jediná istota, ktorú som mal.
Mesiac stále svietil. Dúfal som, že ma nevidel fajčiť. Ten zlozvyk... Dávno som s tým chcel prestať, ale pri mojej práci to šlo len ťažko. Odrazu vyletela mačka spoza kríkov. S hrmotom sa rozkotúľali plechovky od piva. Strhlo ma. Postava sa blížila. Čo mam urobiť? Koncentruj sa! Vravel som si snažiac sa zachovať si chladnú hlavu. Ešte sa mi nestalo, aby niekto šiel po tejto ulici v túto hodinu. Vždy som tu stál sám a čakal. Ale teraz to bolo iné. Vysoká postava sa blížila ku mne. Krv mi tuhla v žilách. Tak kde je? Kde toľko je? Takou rýchlosťou tu mal dávno byť! Začal som byť ešte nervóznejší. Zvieral som pištoľ v mojom kabáte tak, že mi už tŕpla ruka. Len pokojne, len pokojne. Ale muž vyzeral podozrivo. Bol vzdialený len niekoľko metrov.
Odrazu prestala svietiť pouličná lampa, za ňou druhá aj tretia. Šero na ulici sa zmenilo na hrozivú tmu. Nebolo vidieť skoro nič, len matné svetlá v niektorých veľmi vzdialených oknách. Na tejto ulici bolo niekoľko obchodov. No všetky boli dávno zavreté. Nebol tu nikto, kto by mi mohol pomôcť. Pochytila ma panika. Tú záhadnú postavu som nevidel ani nepočul. Kde je? Kde zmizla? Obávane som sa spytoval sám seba.
Zablikala jedna lampa. Už, už chcela zasvietiť. Prosím svieť! Mne to stačilo. Videl som prerušovaný osvetlený obraz vždy, keď lampa blikla. Stál tam! Tam predo mnou
a díval sa na mňa. Bol som ako omámený. V hrozivom kŕči som civel pred seba. Lampy už medzitým slabo zasvietili. Pozeral mi rovno do očí. Mal ich veľké a jasno modré. Mohol som sa v nich vidieť. Jeho dlhé čierne vlasy sa prudko hádzali vo vetre. Mal desivý výraz. Umocňoval ho vytiahnutý golier čierneho koženého kabáta tiahnúceho sa až po zem. A vtedy som si to všimol. Jeho zuby. Zachvátil ma strach, aký som v živote nezažil. Srdce mi strašne bilo. Zalial ma pot a horúčava. Ústa mal napoly otvorené. Jeho očné zuby boli dlhé a ostré, schopné ťa kedykoľvek pripraviť o život jediným hryznutím. Neveril som vlastným očiam. To nemôže byť pravda. Počul som o nich len vo filmoch alebo z rozprávania starej mamy. Vraj je to len rozprávka na strašenie malých detí. Ako som sa len strašne mýlil.
Stál predo mnou. Vysoký, v čiernom kabáte. Upír. Napätie viselo vo vzduchu ako nočná mora vo sne. Sekundy ubiehali. V tom som si uvedomil, že ešte stále mám vo svojej moci zbraň ležiacu vo vrecku. Držal som ju stŕpnutou rukou. Ale čo teraz? Keď je pravda všetko, čo hovorievala starká, nemám ani najmenšiu šancu. Guľky mu neublížia. Ani môj nôž. A žiaden kríž pri sebe nemám. Ale možno postačí pár výstrelov. A budem mať možnosť ujsť. Možno ho to spomalí. Som dosť rýchly. Strácal som sa v beznádeji. Vnímal som blízkosť svojej smrti. Nebolo to ďaleko. Videl som ako sa do mňa zahryzne a moja duša sa stratí do neznáma.
Nemám na výber! Musím to skúsiť! Moje telo bolo už celé spotené, hoci vonku bola zima. Bolo rozhodnuté. Netrval to dlho. Prudkým myknutím som vytiahol zbraň a mieril rovno naňho. Nechýbalo veľa do výstrelu. Odrazu záhadne prestali svietiť všetky lampy. V tme bolo počuť len škrípanie bŕzd a tlmene svetlá. Predsa len o sekundu lampy rozjasali. Ale stál som tam sám. Zvieral som moju „devinu" v pravej ruke a civel pred seba ako obarený.
„Ivan! Čo tam robíš?" kričal nízky chlap s miernym ruským akcentom vystupujúc z auta, ktoré práve prišlo.
„Načo máš vytiahnutú zbraň?!" pýtal sa ešte ostrejšie.
„Ty si ho nevidel, Alexej???" prekvapene som naňho hľadel a mieril zbraňou všade dookola.
„Nie. Koho som mal vidieť?" spýtavo sa na mňa pozeral krútiac hlavou..
„No toho upíra!" odpovedal som mu.
„Ale nevymýšľaj si! Chceš ma zase dostať?" hneval sa Alexej pozerajúc na hodinky.
„Nemáme čas na tvoje „srandičky". Nastúp do auta. Už aj tak meškáme."
„Ale... ja.., " habkal som nervózne, „...už idem."
Obaja muži nastúpili do auta a zmizli v nočnom meste. Ivan začal premýšľať nad tým čo videl. Nerozumel tomu. Bol cely nesvoj. Alexej vravel, že nič nevidel. Ivan bol s toho zmetený, a to ešte netušil čoho čaká.
Pokračovanie v ďalšej časti.
