Neočakávane sa vonku veľmi rýchlopohol tieň. Vyzeral ako rýchlo letiaci objekt. Aj Alexej ho videl. Vravel, žeto bol nejaký noční vták. Vraj sova. Mne sa nezdalo, že to bol vták. Vyzeralskôr ako netopier. Istý som si nebol. Cítil som sa divne. V noc je normálne, želietajú netopiere. Veď sú to nočné zvieratá. Každý je v noci trochu nesvoj,tma, čudne zvuky v kríkoch a rôzne záblesky svetla robiasvoje. Snažil som sa na to nemyslieť.
Blížilisme sa k nášmu cieľu. Auto zastavilo pred nízkou tmavou budovou. Vystúpilsom a zapálil som si cigaretu. Už dlho som žiadnu nemal. Upokojilo ma to.Akurát sme chceli zaklopať, keď nám akýsi vysoký chlap otvoril. Bol nový.Nepoznal som ho.
„Šéf vás už očakáva," ťahavo saozval, „poďte ďalej..." Zahasil som cigaretu a nasledujúc Alexeja somvošiel dnu. Šli sme dlhou chodbou plnou dverí. Na stenách boli rôzne obrazya gobelíny. Stáli tu aj všakovaké stoličky, kto vie načo... Zaujala ma ajskrinka s porcelánom, v ktorej bol jediný sklenený pohárs nápisom v azbuke a malá porcelánová miska. Cez staré orámovanédvere sme sa dostali do hlavnej miestnosti. Bola to akási veľká gýčová obývačkas krbom, v ktorom blkotal oheň. Ladená bola rovnako ako chodba predtým až na tie fialové závesy. Boli zatiahnuté a za veľkým stolom, ktorý bol pristene oproti dverám, sedel čelom k nám tučný muž s veľkou hlavou v staromódnompásikavom obleku.
„Vitajte!" s výrazným ruskýmprízvukom povedal Šéf. Ukázal na dve čalúnené kresla a naznačil, že simáme sadnúť.
„Mám pre vás novú úlohu," začalzívajúc, „potrebujem aby ste zaskočili za istým pánom na Laskonyho ulicu 37. Jemi dlžní..." dopovedal a sŕkol si z pohára, ktorý bol na stole.
„Takže klasika. Zastrašiť a inkasovať,"reagoval vysoký a statný chlap vedľa stola.
„Dá," súhlasil Šéf, „Dimitri vásodprevadí k východu a povie zvyšné detaily."
Kývol som hlavou a vstal somnaraz s mojim partnerom, poďakoval sa a vykročil som k východu.Alexej s Dimitrim išli pomaly za mnou dohadujúc sa o detailoch.
Vonkusom si ešte raz dal jednu „cigu". Bol som úplné pokojný. Už som skoro aninepremýšľal nad udalosťami, ktorými môj večer začal. Nasadli som do auta. Vedelisme presne, kde je Laskonyho ulica. Je to veľmi známa ulica v meste.Centrum rôzneho obchodu s rôznymi vecami. Chodili sme tam často. Lenžednes sme šli prvýkrát na číslo tridsaťsedem. Nemám rád prvočísla .Práca jepráca. Treba plniť to, čo vám nadelí šéf, hlavne v dnešných ťažkýchčasoch.
Šéf bol zaujímavá osobnosť. Na špinavú robotuposielal vždy len nás. Za nás hovorili výsledky a jeho, každý uznával.
Cestatrvala akosi dlho. Pohrával som sa s kľúčmi, čo som mal vo vrecku. Čo nástam len čaká. Zvedavosť nie je dobrá vlastnosť pri mojej práci a často krátsa mohla stáť osudnou. Pre istou som skontroloval zbraň. Je v poriadku.Upokojoval som sa. Uličky začínali byť čoraz tmavšie. Hmla, ktorá sa medzičasom rozplynula sa opäť pomaly vracala na chodníky. Alebo to bol len opartejto mestskej štvrte? Pozeral som von oknom. Bola to smutná ulica. Všetko boloporozbíjané. Teda skoro všetko. Nachádzali sa tu aj nóbl podniky, o ktorýchsom možno ani ja sám nevedel. Dokonca tu nepostávali ani prostitútky, čo jedosť bežne všade inde. Zazdalo sa mi, že sa vonku objavujú rôzne tiene. Zneistelsom. Chytala ma paranoja. Dnes to fakt stoji za... Všetko ma rozrušovalo.
„Alexej, myslím, že budeme maťproblémy," obával som sa .
„Neboj pôjde to hladko ako vždy. Pre istotu mam v kufri dve „akáčka"," s pokojným výrazom v tvári odpovedal šofér.
Čo nás čakalo a čo sme čakali mi? To je už, ďalsie pokračovanie.
