Pred Alexomstáli už len dvere. Boli dubové a napoly spráchnivené. Pozrel sa na mňa.Kývol som a rozkopol tie dvere. Rýchlo som vošiel dnu za Alexejom. Všadebola tma. Vytiahol som baterky. Svetlo prerazilo tmu v budove. Bolo tampar stolov a stoličiek a prevrátený kôš s odpadkami. Vyzeralo to akonejaký mafiánsky brloh. Nevidel som žiadne stopy po boji len rozhádzaný balíčekkariet na stole a neuhasenú cigaru v popolníku. Na konci miestnostiboli široké schody. Mávol som na spoločníka a vykročil som smerom k nim. Potichusme stúpali hore. Schody vŕzgali. Začínal som mať rovnaký pocit ako nazastávke. Ale bavilo ma to, veď ako vždy. Napínavé situácie som mal rád.Pomáhali mi zvyšovať pozornosť, ktorá mi v škole tak chýbala. Možno pretonie som bankár ako chcela moja mama.
Postupovalisme pomaly. Schod po schodíku. Samopal sa mi zdal akosi ťažký, no nevnímal somto. Vyšli sme až na poschodie. V jednej izbe svietilo malé svetielko. Nášciel bol jasný. Tá izba, tam bol život a určite aj naše peniaze. Dúfalsom, že nás tam nečaká nič neočakávane. V podobnej situácii sme boli predrokom, ale vtedy som bol pripravený a určite viac sústredený. Nie ako dnespo tom zážitku na zastávke. Nezvykle sa mi triasli ruky. Do budovy z vonku fúkalstudený vietor. Okenice búchali. Špina bola všade vôkol. Páchlo tam. Kde nás toŠéf poslal? Taký brloh. Viackrát som sa čudoval.
Už sme boliblízko dverí. Pozrel som na spoločníka on na mňa. Kývol som mu a už smeboli dnu. Zostal som prekvapený. V strede miestnosti bol stôl. Lenženestál tam sám. Za stolom na stoličke sedel muž a hľadel na nás.
„Posiela nás Šéf. Ste mu dlžnýprachy," drsne sa ozval Alexej a namieril automat. Chvíľu bolo ticho. Lensme na neho hľadeli. Naše a jeho oči boli v jednej rovine. Zameranéna zver. Na obeť, po ktorú sme si prišli.
Zvláštny mužvôbec nereagoval, len sa pozeral rovno na nás. Kolega mu našu výzvu ešte razzopakoval, ale nič sa nedialo.
Mal zasvietenúlen malú lampu ležiacu na stole. Osvetľovala len istú časť stola a tvár tohochlapa. Myslím, že bol stredne vysoký s plešinou na hlave. Pozeral na nás,konkrétne na muža stojaceho vedľa mňa. Začínal som byť znova nervózny. Prečonič nehovorí? Len sa usmieva. Odrazu prudko vstal, až sa pohol starý stôl.Zľakli sme sa a nemierili na neho automaty.
„Chlapci," začal prenikavýmhlasom, „vy to nechápete. Máte problém. Už dlho vírite prach. Ste príliš nebezpečný.Každá akcia vám vždy vyšla a získali ste príliš veľký rešpekt. Stali stesa nežiadúcimi, a tak sa Šéf rozhodol vás opustiť. Chlapci!" veľmiškodoradostne predniesol posledné slová škaredý plešatý chlapík.
Tak a jeto tu. Presne o tom som hovoril. Čakal som to. Veď to bolo jasné. Dnes jehrozný deň. Neuveriteľné! A to som si myslel, že mám stálu prácu...
Chvíľku na tos tmy vystúpili štyria chlapi so samopalmi. Preľakol som sa, ale zachoval chladnúhlavu. Nebol som sám, kto sa zachoval ako „profík". Alex už strieľal a vykročil.Lenže stál predo mnou. Kričal som mu, aby cúval, ale bolo neskoro. Všetky guľkyod nepriateľa padali jeho smerom. V jeho prípade bolo rozhodnuté... Strieľalsom aj ja. Jeden už bol na zemi. Ďalšieho som tiež stihol trafiť, snažiac sadostať von z miestnosti.
„Aghaa!"dostal som zásah do ramena. Ostali už len dvaja. To už som bežal dole schodmi.Striedal som jeden za druhým. Tak rýchlo ako nikdy pred tým som bežalo život. Guľky okolo mňa svišťali. Zo tri krát ma ešte škrabli. Odhodilsom guľomet, aby sa mi lepšie utekalo. Vybehol som von do hrozivej tmy. Zbadalsom naše auto. Moja záchrana. No žiadne dvere nešli otvoriť. Všetky bolizamknuté. Čo teraz? Čo? O chvíľu sú tu. Rozbiť sklo? Dobrý nápad. No pozrelsom na kolesá. Sakra! Boli vyfúknuté. Niekto ich musel prederaviť. Moja situáciasa zhoršovala. Rozbehol som sa prvým smerom čo ma napadol. Nič iné minezostávalo
Rameno ma dosťbolelo, ale bežal som. Bolesť bola zvlášť prenikavá dúfal som, že neodpadnem. Ani som si nevšimol tiene okolo seba. Utekalsom o život. Ako malí som častobehával do školy, ale to nebolo nič oproti tejto rýchlosti. Počul som len divnévýkriky za sebou, ale nevenoval som im pozornosť. Beh ma vyčerpával. Zbadal somďalšiu ošarpanú budovu. Nízku s drevenou strechou a množstvomharabúrd okolo. Vyzerala byť prázdna, tak som k nej zabočil. Stále bolatma a hlboká noc, len tej hmly bolo o čosi viac. Rýchlo som vošiel do domua zastavil som sa.
Zrazu tam stála. Na konci dlhej chodby.Postava v čiernom kabáte... Nočný prízrak? Výplod mojej chorej mysle?Alebo vidina, zapríčinená bolesťou v ramene?
Bol tam. Celý čierny, presne taký, akého somvidel. Znova sa ma zmocnil ten zvláštny neprekonateľný strach a chlad. Predsato nebol len prízrak. Či mi len moje zranenia mátajú mozog čoraz viac? Nemalsom na vyber. Určite tam stal v tom šere a pozeral na mňa. Ja som hovidel. Určite to tak je! V tej krátkej minúte som šalel.
„Ja nechcemzomrieť!" kráčajúc som tasil zbraň z vrecka a strieľal pred seba.Lenže on bol rýchlejší a zmizol ako prach, keď zafúka vietor. Začal som satočiť a vrhať guľky na všetky strany. Zbesilo som kričal. Jasná agónia.
Cvaklo to.Zásobník bol prázdny. Pištoľ mi už bol na nič. Zostal som bezradný stáť namieste so sklopenou hlavou. Rýchlo mi tĺklo srdce. Priam tak ako Alexovguľomet. Odrazu sa zjavil. Rýchlo a nečakane. Stál opäť predo mnou. Zdesilsom sa pohľadom. Ten istý ako tam, na zastávke! Dlhé čierne vlasy a kabátz čiernej kože som si dobre pamätal. Cítil som jeho dych. Bol mrazivý. Bálsom sa a nedúfal.
„Čo odo mňa chceš? Zabi ma užkonečne!" kričal som zvláštnym hlasom. Medzi tým som odhodil zbraň.V ramene ma stále pichalo. Nohý ma už len ťažko držali. Guľka ostala dnu.Našťastie to až tak nekrvácalo, ako by každý čakal.
„Si predurčený!" ostrým záhadnýma duniacim hlasom sa ozvala bytosť stojaca blízko mňa. Keď som si ho premeral,nevyzeral tak hrozne. Mal zavreté ústa. Vyzeral celkom ako človek s bledoutvárou a záhadnými očami.
„Ako to myslíš?" rozvášnene somsa ho spýtal, ale už bez toľkej zúrivosti.
„Vybral si ťa..." pokojneodpovedal. „To mi sme ti pomohli utiecť prenasledovateľom," po chvíli odpovedal.Čudoval som sa. Naháňalo mi to strach. Čo od mňa chce? Prečo ma už nezabije?Začínal som byt pekelne bez seba.
„Bol si predurčený stať sa jednýmz nás!" pokračoval už o niečo hlasnejšie. Cúvol som.
„Nechápem! Prečo? Ja sa mam stať tím... upírom?!" skríkol som.
Vtedy som sito uvedomil. Rozbehol som sa ku východu, ale už mi rýchlosť neslúžila. Skočilna mňa a svoje ostré tesáky zaťal, ako nejaké zviera. Moje telo skončilozemi. Cítil som jeho pevný stisk na svojom hrdle, aj to ako ma pevne držal. Bolsom korisť. Obeť, ktorá nič nezmôže. Strašne to bolelo, ako nič pred tým. Cítilsom to po celom tele. Prenikalo to hlbšie a hlbšie. Bolestivá slasť.Rozkoš sa striedala s ukrutnou páľavou. Celé telo bolo ako v tranze. Ranaod guľky bola ničím oproti tomuto. Trvalo to len chvíľu. Bolesť okamžiteprešla, aj keď ma ešte zvieral svojimi čeľusťami. Pustil ma. Bol som slabý.Ostal som ležať.
„Mimochodom nazývajú ma Marcus,"naznačil tichým a pokojným hlasom Angličana chlap v čiernom, „si poznačený.Potrvá ešte niekoľko hodín kým precitneš s agónie a staneš sa niekýminým. Nechám ťa tu. Sám si nájdeš cestu k nám. Bolesťou si vykúpišvstupenku." Akonáhle dohovoril, otočil sa smerom k východu a pomalýma istým krokom vyšiel von.
Čoto so mnou spravil? Čo sa to deje? Predurčený? Kto si ma vybral? Bol somzmetený. Bolesť som precítil v každej časti tela. Ležal som bezvládne nazemi. Moje telo muselo odolávať presile. Protilátky nemali najmenšiu šancu vzdorovaťtomu vírusu. Šírilo sa to všade. Nečakaná chemická reakcia. Na nič také nemôžebyť priprávaný nikto...
Čo sa to vlastne stalo? Kde je pravda? Je pokračovanie?
--dozvieme sa v ďalšej časti
