Som poľovník a v ten deň som prišiel z práce skôr, chcel som sa vyvetrať a trochu sa poprechádzať po revíre. Už som bol na odchode, keď zazvonil telefón. Volal kamarát, či nechcem streliť diviaka, že mu chrápe pod svrčinou. Ja by som ho strelil veľmi rád, no bude mi to trvať aspoň pol hodiny, kým tam prídem. Kamarát Juro ma upokojil, že diviak bude spať minimálne hodinu.
Hodil som pušku na plece a sadol som do Nivy. Tá ako naschvál, nie a nie naštartovať. Trápil som sa asi desať minút a nakoniec som presadol do Oktávky. To znamenalo, že od horárne budem musieť šliapať a cesta sa predĺži minimálne o pol hodiny. Počká ma diviak? Utekal som s puškou ako partizán, z čela mi tiekol pot a minúty bežali ako splašený kôň. Konečne som zbadal kamaráta a ten mi mával, aby som sa ponáhľal, lebo diviak sa začal prebúdzať. Bolo to ťažké - ísť rýchlo a potichu.
Konečne som bol pri Jurovi. Ten mi ukazoval na diviaka a vravel: "Rýchlo strieľaj, lebo nám utečie." No ja som ho vôbec nevidel. Až keď mi Juro nasmeroval pušku, zbadal som ho. Vstával zo svojho ležoviska a vedy zaznel výstrel. Diviak padol, kamarát ma potľapkal po pleci, zablahoželal mi a poslal psíka k diviakovi. Na Roka /tak sa psík volá/ som skoro zabudol. Celú hodinu tichúčko sedel a sledoval diviaka. Roko vybehol hore a začal brechať. Po pár minútach sme vykročili k nemu, no pušky boli ťažké a tak sme ich zavesili na svrčinu. Kráčali sme do strmého grúňa a keď sme boli asi päť metrov od streleného diviaka, vybehol nad nami ďalší - ešte väčší, ako ten prvý. Bol by určite padol, no pušky boli na svrčine.
Ten môj diviak stál za to. Bol to veľký kus a poriadne sme sa nadreli, kým sme ho stiahli dolu. Keby nebol tak dlho drichmal, určite by ešte brázdil po poliach v našom revíre.
