Ešte počas strednej školy som sa zaľúbil. Bolo to krásne - prechádzky v prírode, diskotéky, tanečné zábavy... No po skončení vysokej školy som musel nastúpiť na vojenskú službu a nasledoval rok odlúčenia. Bolo to ťažké, no zvládli sme to a po skončení vojny som sa oženil.
Hneď po svadbe sme začali rozmýšľať o stavbe nášho domčeka. Mali sme nejaké peniaze od rodičov, no to stačilo len na hrubú stavbu. Celá rodina nás však povzbudzovala, aby sme sa do toho pustili. A tak sme začali stavať. S vybavovaním plánov a povolenia na stavbu bol za socializmu veľký problém - trvalo aj rok, kým ste to vybavili. My sme už boli netrpezliví a hoci sme ešte nemali povolenie, začali sme stavať "na čierno". Vykopať a zabetónovať základy nebol problém, no keď sa začalo múrať, majstri chceli vidieť plány. Tie však boli na schvaľovaní na okrese. Brat tam poznal vedúcu, ktorá to vybavovala a vedel, že naše plány sú v "šuflíku" jej stola. Mal informácie, že šéfka je na služobnej ceste a tak to skúsil. Zašiel za upratovačkou a povedal jej, že má povolenie zobrať z kancelárie plány, aby mu požičala kľúče. Upratovačka uverila, brat zobral plány a mohlo sa pokračovať vo výstavbe. O týždeň som dostal povolenie stavať, no šéfka dodnes nevie, kde sa stratila jedna kópia plánov. Darilo sa nám, pomáhala rodina, priatelia, futbalisti, turisti... Okrem majstrov /murárov, vodárov, elektrikárov.../ sa za prácu neplatilo, navzájom sme si to odrábali. "Šichta" robila len za stravu a pitie. Bola pripravená desiata, obed, olovrant a večera. S pitím to bolo tiež dosť náročné. Pamätám si, že pri omietkach sa za dva dni vypilo 13 litrov borovičky a päť bední piva. Podieľali sa na tom piati murári a 25 šichníkov.
Ešte počas stavby, pár týždňov pred narodením môjho syna som v záhrade zasadil smrek. Tým som si splnil svoju druhú povinnosť.
Keď som dokončoval dom, narodil sa mi syn. Dozvedel som sa to večer v krčme, keď som šiel zo stavby. Prečo v krčme? Lebo len tam sa dalo večer telefonovať. Pošta a obecný úrad už boli zatvorené a nikto iný v dedine nemal telefón. Celý natešený som pýtal všetkým chlapom, čo boli v krčme. Našťastie ich tam bolo len zo desať. Na druhý deň ráno prišiel pracovať na stavbu môj dvorný murár ujo Sever. Tomu som sa pochválil, že mám syna, zablahoželal mi a povedal: "Maroško, z Hanky pôjdu deti ako zo školy." Dodnes sa z toho smejeme.
Nasťahovali sme sa do nového domčeka, syn vyrástol a v záhrade nám rastie obrovský smrek.
