Plakať je zákazané, aspoň pred dieťaťom je to vyslovene tabu. Riškovi s úsmevom na tvári rozprávam, že zajtra ideme na výlet do Bratislavy a nie hocijako, ale na sanitke. A hneď mu nezabudnem pripomenúť, že ja som na sanitke ešte nešiel.
Telefonáty do práce, balenie vecí a na druhý deň odvoz na Bratislavské Kramáre. Manželka so synom v sanitke a ja za nimi v aute. Hospitalizácia v DFN na onkologickom oddelení, časť malé deti. Privítanie, ubytovanie na izbe a vystrašené pohľady na domácich.
Prvé stretnutie s detičkami odsúdenými na podobnú diagnózu. Hlavy bez vláskov, alebo už s náznakmi vypadávania, smutné oči, rodičia tlačiaci stojan s pumpou na ktorých sú ich ratolesti pripútané ako vezni. Toto musí pohnúť aj tie najsilnejšie povahy. Ale je to iba prvé nazretie za oponu. Nasleduje zoznámenie s lekármi, opatrné a neisté prvé kroky po prechodnom novom domove.
Manželka zostáva s Riškom a ja sa idem zatiaľ ubytovať u bratranca Miloša.
Zostávam sám s ťaživými myšlienkami a zistil som, že sa pomaly začínam prispôsobovať a prijímať fakty tak ako sú. Zisťujem, že človek je tvor veľmi prispôsobivý a až zázračne odolný.
Na druhý deň odber kostnej drene a dlhé čakanie na výsledok. Keď príde, zostávame zaskočení, pretože dreň je čistá. Ľahučké záchvevy nádeje, že všetko je len omyl, ale lekári nariaďujú na druhý deň repete a po pár hodinách nádej odchádza tak rýchlo ako prišla.
ALL – akútna lymfoblastová leukémia.
Čo na tom, že pred 6 mesiacmi mi na ňu zomrel otec, život má zmysel pre iróniu a tak si povedal, že to skúsi ešte raz.
Zoznámenie s liečebným protokol , ktorý trvá cca 9 mesiacov, sedenie s lekármi a psychológom, telefonické utešovanie uplakaných starých mám. Doma čaká starší syn, 15 ročný chalan, ktorý má už takmer letné prázdniny. Je doma sám a to má pred sebou ešte veľa a veľa dní a nocí čo bude pánom prázdneho domu.
Dni sa menia na týždne, týždne na mesiace, tisícky najazdených kilometrov.
Manželka na PN-ke so synom v nemocnici, a mne po dlhej dobe bez práce ponúkne job bývalý spolužiak. Chodím na týždňovky, aby som ušetril na ceste. Peňazí je málo. Rodina pomáha ako vládze. Pomáha Dobrý Anjel a svojou troškou prispel i štát....30 € na kompenzáciu pohonných hmôt pre 5 ročného invalida.
Dni plynú na oddelení jednotvárne, sem tam domov na návštevu, inak len chemoterapia, haldy liekov, lumbálky, injekcie. Dieťa už nie je také aké bolo, tučnučké ako prasiatko od kortokoidov, stále hladné, nervózne a podráždené. S času na čas leukopénia.
Ale nie je všetko len čierne. Vznikajú nové priateľstvá, mamičky a oteckovia si vymieňajú informácie a človek zrazu zistí, že má prehľad o všetkých liekoch a liečebných postupoch a je taký nabitý informáciami, že už môže ísť vyučovať praxujúcich medikov. Malá onko-rodinka.
Šašovia s červenými nosmi, návštevy neznámych ľudí, ktorí prinášajú rôzne veci. Drogériu, kozmetiku, čistiace prostriedky pre rodičov a nejakú hračku alebo sladkosť pre strápené duše a ubolené telá.
Začína sa strihať " meter " a človek začína rátať dni k ukončeniu liečby. Zrazu smrť na oddelení....jeden malý človiečik boj s chorobou prehral.
Frustrácia, neistota, ľútosť...
Starí známi na oddelení, ale aj nové prípady a nie len leukémia. Rakovina sa tu skloňuje vo veľkom. Operácie, transplantácie kostnej drene deťom, ktorým sa choroba vrátila. Je to veľká zákeráčka. Schová a ukryje sa pre liekmi, je nenápadná a tvári sa ako mŕtva a zrazu o rok o dva je späť.
Konečne koniec... Prichádzal dlho, predlho. Pred koncom leukopénia, týždeň zatvorený na izbe, sterilita. Riško je holohlavý ale šťastný. V polovici liečenia sa stal expert na skladačky z lega.
Liečbu znášal statočne, čo potvrdili aj lekári. A sestričky ? S každou si tyká a nikdy nezabudne pripomenúť aby boli opatrné keď mu vyťahujú kanylu z ruky. Samozrejme, že keď mu idú brať krv, vždy im vysvetlí z ktorej ruky mu ide krvička dobre. Pozná všetko, všetky postupy a názvy, ako len malé dieťa môže poznať a doma tým prekvapuje rodinu.
Balenie, rozlúčenia s kamarátkami, so sestričkami a lekármi. Malý darček na pamiatku. Ideme domov. Znie to ako sen, ale je to pravda. Nezabudnúť rúško na tvár. Ale koniec ešte nie je. Čaká nás ešte udržiavacia ročná liečba. Tabletková chemoterapia, každé dva týždne cesta do Blavy na kontrolu.
Prvú a rozhodujúcu bitku sme vyhrali a dúfam, že sa nám podarí vyhrať celú vojnu.
Dnes viem ako chutí leukémia. Je trpká po liekoch, boľavá po ihlách a voňavá po sterilite. Je to zákeráčka, ktorá Vám premení krv na mlieko a a vaše biele krvinky na vašich nepriateľov. Naučí vaše telo, bojovať proti sebe samému a nerada sa vzdáva. Všetko je bezpredmetné a bezcenné pre toho, kto ju ochutná a nič vás nepripraví na jej chuť.
Pretože chutí po krvi.
