Príbeh Tatra Airu má pre mňa totiž aj silne emocionálny podtón, nakoľko v ňom začala v roku 1995 moja púť slovenským letectvom. Strávil som v Tatra airi 3 krásne roky ktoré mi dali neuveriteľné množstvo skúseností a to aj vďaka tomu že mojim šéfom bol pán Karel Němec, ktorého dodnes považujem v slovenskom civilnom letectve za jedného z najväčších (a mála) odborníkov. Týmto by som mu chcel ešte raz za všetko poďakovať. Ale poďme naspäť na začiatok...
V apríli 1991 sa na slovenskom nebi objavil 35 miestny Saab 340 spoločnosti Tatra Air. Založená bola ako spoločný podnik Slov Airu a švajčiarskeho Crossairu. Crossair mal v regionálnej doprave dlhoročné skúsenosti a fungoval ako feeder pre vtedy ešte existujúci Swissair. Do spoločného podniku priniesol know how a zabezpečil infraštruktúru, lietadlo, výcvik posádok a know-how. Ako to bolo pre Švajčiarov bežné, všetko bolo na najvyššej úrovni.
Prvé linky ktoré Tatra Air spustil boli z Bratislavy do Mníchova a Zurichu. Zatiaľ čo linka do Zurichu fungovala aj vďaka podpore zo strany Crossairu celkom dobre, tak linka do Mníchova moc dobre nefungovala a onedlho bola zastavená. Celkovo však prvotné výsledky boli hlboko pod očakávaniami Crossairu. Kvôli slabším ako očakávaným výsledkom však Crossair zo spoločného podniku vycúval a vzal si aj vtedy jediné lietadlo ktoré spoločnosť mala. 11.3.1992 tak lety Tatra Airu prestali lietať po prvý krát.
Podiel po Crossairi však rýchlo prebrala spoločnosť Alphalines a pán Jean Charles Bemberg, zamestnancami milo prezývaný Mr. Bean (on sa na neho neuveriteľne podobal). Do firmy prišli 2 novšie Saaby 340B a prevádzka liniek sa obnovila po asi 10 dňovej prestávke. Pridali sa aj nové linky napríklad do nemeckého Frankfurtu. Po odchode Crossairu však ostala spoločnosť podfinancovaná a nový majiteľ nemal také veľké možnosti financovať prevádzku a hlavne rozvoj spoločnosti.
Po týchto zmenách sa začali aj rozpory medzi akcionármi ktoré vyústili 18.5.1993 do takmer dvojmesačného zastavenia prevádzky. Cestujúci ktorí mali kúpené letenky ostali na letiskách a sľubne rozbiehajúca prevádzka Tatra Airu sa takmer skončila. Našťastie tomu tak nebolo a po vynútenej prestávke sa na letisku 16.7.1993 znovu ozval typický zvuk Saabu. Image Tatra Airu však utrpel a potvrdilo sa pravidlo že dôvera cestujúcich sa ťažko získava a ľahko stráca. Počet cestujúcich na linkách tak dlhú dobu zaostával za počtami pred prerušením prevádzky. Našťastie Tatra air si získal späť dôveru nielen cestujúcich ale aj Swissairu a ČSA ktoré žačali prevádzkovať linky do Zurichu a Prahy spoločne s ním.
Tatra air skúšal prevádzkovať niekoľko liniek ktoré sa lietali pred pádom komunizmu a tak sa skúšali linky do Berlína či Varšavy. Ani jedna z nich sa však neuchytila aj pre do istej miery neschopný obchod a marketing. Pamätám si napríklad ako po niekoľkých mesiacoch trápenia sa s linkou do Varšavy bolo rozhodnuté že linka skončí. Asi týždeň po poslednom lete sa rozozvučali telefóny a prekvapivo klienti chceli rezervovať lety do Varšavy. Dôvodom bola zle naplánovaná kampaň v rádiu Twist, ktorá bola zároveň jedinou ktorá promovala novú linku. Bohužiaľ, bola to aj jedna z mála kampaní ktorú vôbec Tatra Air mal, nakoľko vo výrazne podfinancovanej spoločnosti chýbali peniaze na kopu iných vecí.
Napriek tomu boli linky do Zurichu, Prahy a Košíc veľmi dobre zaplnené a rozmýšlalo sa nad expanziou. Do flotily mali v roku 1997 pribudnúť dva väčšie a rýchlejšie Saaby 2000. S nimi by bolo možné otvoriť nové linky do vzdialenejších a väčších hubov, v pláne bol okrem iného Londýn. Mohlo to znamenať výrazný posun vpred pre slovenské letectvo. Avšak nestalo sa. Tatra air už vtedy mal veľké problémy kvôli clu a DPH ktoré mal zaplatiť za dva Saaby 340 ktoré mal v prevádzke. Doviesť tretí, väčší a drahší tak bolo nemožné. Rokovania ohľadne tohto problému stroskotali a kolegovia ktorí boli vo Švédsku pripravený preletieť už hotový Saab 2000 do Bratislavy z neho vystúpili a vrátili sa bez neho domov. Dvetisícka do Bratislavy tak nikdy nedorazila a existuje len pár vzácnych záberov vo farbách Tatra Airu.
Dôvodov prečo sa otázka cla a DPH vtedy nevyriešila mohlo byť viacej. Jedným z nich mohlo byť aj to že v tej dobe vznikali štátne Slovenské aerolínie ktoré si robili zálusk na už zabehnuté linky Tatra Airu. V dobe najhlbšieho Mečiarizmu vládol aj v letectve strach a tak dokonca aj Slov-Air ako minoritný vlastník radšej neodporoval tlaku z hora. List ktorý poslal v tej dobe Ministerstvu dopravy má s odstupom času trpkú príchuť
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-1998/cislo-12/slov-air-sa-distancuje-od-nazorov-akcionarov-tatra-airu.html
Napriek všetkému Tatra air v roku 1998 ešte stále lietal, bol však už na pokraji svojich síl a úsilie zo strany daňového a colného úradu vynútiť si úhradu cla a DPH sa stupňovalo. Zablokovanie účtov bolo už na dennom poriadku a výrazne komplikovalo prevádzku spoločnosti. Posledná iskierka nádeje vzbĺkla po tom čo Mečiar prehral voľby a s novou vládou bolo možné rokovať o riešení . Avšak brutálna Brigitta vyhlásila boj daňovým dlžníkom a Tatra Air mal samozrejme isté miesto v prvej trojke. Zázrak sa nekonal a tak Tatra air nakoniec dolietal. Nezmyselný zákon naďalej platil a na ďalšie roky zabránil rozvoju letectva.
Dlhé roky sme vtipkovali kto bude posledný kto zhasne svetlo a zamkne dvere a aj keď sme dúfali že sa to nikdy nestane, tak ten okamih prišiel. Smutná česť ostala pre toho kto bol na začiatku a musel byť aj pri konci. Zhasnite a zamknite pán Němec.
Tatra Air zanechal isté dedičstvo. Zanechal veľmi dobre vyškolený personál s množstvom skúseností. Ukázal ako sa veci dajú robiť a zároveň akých chýb sa vyvarovať. Bol jasným dôkazom že trebalo odstrániť legislatívnu prekážku v rozvoji letectva vo forme daní a cla. Ukázal že letecké spoločnosti musia mať zabezpečené dostatočné financovanie aby vykryli straty počas rozvoja nových liniek.
Osobným dedičstvom je množstvo spomienok ktoré nám všetkým bývalým zamestnancom ostanú do konca života.
