Dnes oproti mne v trolejbuse sedela mamička s asi štvorročným synčekom. Chlapec, očividne veľmi pozorný, si všimol že pri pohľade von z okna trolejbusu sa čosi zmenilo. Keď pri asi štvrtej zastávke zbadal radu predvolebných plagátov, tak mu to nedalo a obracia sa na mamu s radou otázok:
„Maminka, kto sú tí ujovia na tých obrázkoch?"
„To sú ujovia politici."
„A kto sú to politici?" pokračuje v spovedi malý špunt
„To sú takí ujovia čo sedia na hrade a vládnu Slovensku" snažila sa mama vysvetliť
„Mami a prečo sa tak usmievajú?"
„Lebo chcú aby sme im dali náš hlas."
Malý človiečik sa zamračil - „Náš hlas? .... Mami, tí ujovia sú bubáci! Oni nám chcú zobrať hlas! Ja im ho nedám! Ani ty im ho nedaj! Veď nebudeme potom môcť nič povedať!"
To už ani mama nevydržala a spolu s prísediacimi sa začala rehotať. Malý synček ani nevedel akú pravdu mal. Tí ujovia sa na nás totiž usmievajú len pred voľbami keď po nás niečo chcú, ale potom zabudnú nielen na svoje úsmevy a sľuby, ale často krát aj na slušné správanie a morálku. A my už potom naozaj na to nemôžeme nič povedať, alebo to už nikto z tých pánov až do najbližších volieb nepočuje.
Ostáva dúfať že malého človiečika nevystrašili natoľko, že keď bude mať osemnásť tak nepôjde voliť. Vtedu už dúfam bude rozhodujúci volebný program a jeho plnenie a nie to ktorý bubák sa na plagáte bude viacej škeriť.
