O Da Vinciho kóde trochu inak

V nasledujúcich riadkoch sa nechcem zaoberať dielom samotným, ale chcem poukázať na vzťah reality a fikcie v umení a s tým súvisiacu otázku autorskej etiky.V oblasti umeleckej prózy je výsostným právom autora zvoliť si model spätosti faktu a fikcie. Záleží na ňom, v akom pomere vloží do svojho textu prvky skutočné a vymyslené. Pravda, tento pomer bude iný napríklad v modernom realistickom románe a iný v diele s charakterom (vedeckej) fantastiky.Ak sa však autor rozhodne začleniť do príbehu skutočné a všeobecne známe postavy, spoločenstvá alebo udalosti, stávajú sa tieto autentické zložky kategorickým imperatívom, ktorému sa musí podrobiť. Podiel fiktívneho tu musí byť obmedzený, a to v záujme historickej pravdy. Autor nesmie ísť proti skutočnosti, nesmie ju deformovať, nemá právo narúšať zmysel toho, čo sa naozaj udialo. Neobstojí zdôvodnenie, že je to umenie, a tam sa môže všetko.Z toho vyplýva, že je nezodpovedné, neetické a profesionálne nepoctivé písať o skutočných ľuďoch a udalostiach v rozpore s faktami, svojvoľne nimi manipulovať a vkladať ich do príbehu bez ohľadu na reálny priebeh a vnútornú logiku zobrazovaných dejov. V takom prípade už možno hovoriť o autorskom či autorovom zlyhaní a zavádzaní.