Zvláštna povaha, ten Popolvár. Na jednej strane prostoduchý, pasívny, napohľad zmierený s úlohou outsidera, na druhej strane poctivý, nelenivý, ochotný pomôcť. A to sa mu vyplatilo: zmenil sa, osud sa k nemu priaznivo naklonil a napokon ho s radosťou prijali až v kráľovskom paláci. Zo zaznávaného a odstrkovaného pecúcha sa stal kráľ!Ale mojím zámerom nie je prerozprávať tento príbeh, chcem povedať čosi iné. Teraz, v strednom veku, začínam opäť objavovať čaro rozprávky – tej klasickej, resp. ľudovej, lebo treba povedať, že väčšine tzv. moderných rozprávok ani vlastný autor nerozumie, nieto ešte deti či ich rodičia. Zato príbehy z našej ľudovej pokladnice sú naozaj pútavé a nadčasové; obsahujú nespochybniteľné mravné posolstvo, a to napriek množstvu násilných scén a rozličných mátožných postáv, ktoré sú do nich zahrnuté, nie však samoúčelne.Ľudové rozprávky v sebe spájajú pravdu, krásu a dobro. Sú to malé umelecké skvosty, schopné zaujať človeka každého veku, zamerania i vzdelania. Len k nim treba pristupovať bez predsudkov, s čistou a otvorenou mysľou. Ich čítanie či počúvanie nás vracia do sveta fantázie, v ktorom, som o tom presvedčený, sa dostávame bližšie k tajomnej pravde o živote.
