Literárny kritik to nemá ľahké, zvlášť vtedy, keď je osamotený, keď nemá žiadne inštitucionálne alebo skupinové krytie.
Ak je zodpovedný a berie svoju činnosť vážne, musí sa v prvom rade vnútorne vyrovnávať s vlastnými pochybnosťami o svojich vedomostiach, schopnostiach i odbornej kompetencii, na druhej strane sa musí vyrovnávať s nepochopením okolia, s reakciami čitateľov a najmä dotknutých autorov.
Literárneho kritika málokto a málokedy ocení (hoci sa stále hovorí o potrebe kritickej reflexie). Uznanlivé hodnotenie sa berie ako samozrejmosť, prípadné výhrady vedú neraz k nevraživosti. Mnohí autori totiž vnímajú kritiku svojho diela priveľmi citlivo a osobne.
Každé umelecké dielo predstavuje výsostne individuálny, osobitý tvorivý výkon. A nie je možné, aby kritik všetko vedel a každého pochopil; kritik potrebuje metódu, ale každá metóda má svoje obmedzenia... Pravda, dá sa písať aj vyhýbavo, pekne tárať o ničom (niektorí kritici či recenzenti to praktizujú), ale to je iba zbytočné kopenie textov - kritika bez hodnotiaceho súdu nie je kritikou.
