Romigova kniha Práva národa ma opäť po čase vrátila k filozofii, najmä k filozofii idealizmu, osobitne k Heglovi. Pozrel som si niečo z príslušnej literatúry, aby som sa o tomto významnom nemeckom mysliteľovi, o jeho práci a ohlasoch na ňu dozvedel viac.
Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 - 1831) je dnes všeobecne považovaný za popredného filozofa, ktorého dielo je zavŕšením klasického filozofického myslenia. Hegel vypracoval systém, založený na viere v rozum. Systém je zamýšľaný tak, že nemá začiatok ani koniec, je sebavývojom a sebaobjavom, smeruje k absolútnu.
Hegel sa pokúšal o syntézu ľudského poznania a o pochopenie dejinného vývoja v rámci jedného systému, čo je isto pozoruhodné. Jeho štýl je však komplikovaný, ťažko mu porozumieť, čo zvyšuje riziko mylnej interpretácie. Tak či onak, myslím, že Hegel precenil schopnosti ľudského rozumu (aj svoje vlastné), keď ohlasoval filozofiu ako sebaobjav absolútna. Podľa Kierkegaarda je jeho nárokovanie si poznania jednoducho smiešne. Smerujeme síce k absolútnu, ale nikdy ho nemôžeme obsiahnuť, naše schopnosti a možnosti sú obmedzené; človek nemôže poprieť svoju individualitu a namýšľať si, že uvažuje úplne odosobnene. Český filozof Jiří Fuchs zas tvrdí, že Hegel predstavuje v istom zmysle geniálneho syntetika hlbokých omylov novoveku.
Hegel bol veľkým filozofom, jeho myšlienky ovplyvnili a stále ovplyvňujú myslenie mnohých ľudí. Je osobne oceňujem jeho tvorivé vzopätie, systematickosť a úsilie o syntézu poznania, ale ako kresťan sa nemôžem stotožniť s jeho panteistickým náhľadom na svet a na Boha.
Literatúra:
Friedrich Romig: Práva národa; Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008
František Sirovič: Dejiny filozofie III (Novovek); Trnava, Dobrá kniha 1998
Alison Leight Brownová: Hegel; Bratislava, Vydavateľstvo PT 2005
Jiří Fuchs: Distance versus filosofická korektnost; časopis Distance č. 1/2008
