Už dlhšie sa zamýšľam nad spomínaným fenoménom. Samozrejme, nesúhlasím s takýmto prístupom k akémukoľvek problému, veď ubližovanie druhým i sebe je vážnym porušením základného zákona lásky k blížnemu. Násilie nič nevyrieši, pomsta a odplata vedú do bludného kruhu ďalších neprávostí. Ale udivuje ma pevnosť viery týchto ľudí, ich odhodlanie ísť za svoje presvedčenie aj na smrť.
Keď to porovnávam s naším (európskym či západným) postojom k životu, vyvstávajú vo mne rôzne otázky. Aké sú naše ideály? A máme ešte nejaké? Vytvorili sme kultúru konzumu a hromadenia vecí. Trasieme sa o to, čo sme si nahonobili. Sme ešte schopní vzdať sa aspoň niečoho v prospech celku? Počúvame o zrážke civilizácií. Ako v tomto strete obstojí tá naša? Vidí sa mi, že voči tým, ktorí sa neboja smrti, nemáme ani so svojimi vyspelými technológiami šancu – pokiaľ sa nevrátime k svojim vitálnym koreňom.
Nie fundamentalizmus, ale zásadovosť. Tolerancia predsa nemusí byť postavená na slabosti a ľahostajnosti. Pravá tolerancia je založená na sile, na jasnom postoji a povedomí vlastnej historickej identity. Bezbožná spoločnosť, živená len individualistickou ezoterikou alebo skeptickým pragmatizmom, sa nemôže ubrániť sile veľkých ideí... Mali by sme preto zapáliť svoje srdcia a zahorieť túžbou po obnove, lebo inak uschneme ako ratolesť odtrhnutá od koreňov.
