Za dávnych, pradávnych čias bolo na Kysuciach jedno malé mestečko. V strede mestečka stál malý kostolík s drobnou farou, v ktorej býval mladý farár Imrich. Svoju prácu, lepšie povedané poslanie, mal veľmi rád. Miestnych ľudí si rýchlo obľúbil a aj oni jeho. Zvykli ho pozývať na nedeľné obedy a rodinné oslavy. Dni, týždne mesiace, ba aj roky plynuli celkom pokojne. Hoci v krajine to vrelo a v Uhorsku zúrili protihabsburské povstania, Kysuciam sa tieto nepokojne vyhýbali.
Všetko sa však zmenilo v jedno marcové ráno, roku Pána 1703. Už počas noci mal Imrich nepokojný spánok a nepekné sny. Tušil, že sa stane niečo zlé. Hneď, ako ráno celý dolámaný po takmer prebdenej noci vstal z postele, dobehol k nemu na faru kostolník Juraj. Celý zadychčaný mu oznámil, že sa k ich mestečku blíži povstalecké vojsko a ničí chalupy, kostoly, dediny, mestá a všetko, čo mu príde do cesty. Imrich hneď nariadil kostolníkovi, aby rýchlo zazvonil na kostolných zvonoch a tým zvolal všetkých ľudí. Netrvalo dlho a celé mestečko sa stretlo v kostole, kde farár ľuďom oznámil, aká hrozná pohroma sa na nich valí. Obyvatelia boli zdesení, v očiach sa im zrkadlil veľký strach. Nariekali, kričali a pýtali sa, čo majú robiť. Imrich navrhol, aby sa pred vojakmi schovali na neďalekom Budatínskom hrade. Všetci jednohlasne súhlasili. Pobalili si iba to najnutnejšie a rýchlo utekali do Budatína.
Keď sa ocitli na hrade, pozatvárali všetky okná a dvere, pozamykali brány a plní desu čakali, čo sa bude diať. Chvíľu bolo úplne ticho... ako pred búrkou. Zrazu zaznel ohlušujúci výstrel z dela a hradom sa rozozvučalo prenikavé búchanie na dvere. Deti sa rozplakali, ženy sa začali potichu modliť. Za Imrichom dobehol kostolník Juraj, ktorý strážil hlavný vchod a povedal mu, že brána už dlho nevydrží. Imrich chvíľu uvažoval. Napokon sa rozhodol, že sa pokúsi povstalcov uprosiť, aby ušetrili jeho ovečky. Veril, že vojaci majú dobré srdce a že ich presvedčí. Pomaly kráčal k hlavnej bráne, srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Hovoril si, že vojaci predsa nezabijú nevinných ľudí. Avšak len čo otvoril bránu, ostrý meč jedného z povstalcov sa mu zabodol rovno do srdca. Nestihol vydať ani hláska a mŕtvy padol k zemi. Vojaci pozabíjali aj všetkých ostatných, ktorí sa ukrývali na hrade. Neušetrili ani tie najmenšie detičky. Kostolníkovi Jurajovi dokonca odťali hlavu.
Po tejto hroznej tragédii ostal Budatínsky park zmáčaný krvou nevinných mužov, žien a detí. Ešte aj dnes, keď sa skoro ráno za hmly prechádzate parkom a pozorne sa zadívate do trávy, môžete zbadať krvavú rosu.
