Pred mnohými rokmi, keď Žilina nebola ešte takým veľkým mestom a Váh bol oveľa dravší ako teraz, stála na okraji mesta útulná chalúpka. Bývala v nej žena menom Agáta Marešová spolu so svojím manželom Jozefom. Keďže žili vo vzájomnej zhode a láske, podarilo sa jej priviesť na svet osem zdravých detí – Jožka, Petra, Janka, Aničku, Žofku, Paľka, Zuzku a Martinka.
Vďaka tomu, že chalúpka stála v lone prírody, naučila sa Agáta rozpoznávať kvety, rastliny, bylinky a všetky ich liečivé účinky. Ona sama, ani jej manžel, ba ani ich deti nemuseli nikdy navštíviť felčiara. Všetky choroby, neduhy a poranenia dokázala vyliečiť vďaka svojim bylinkám. Chýry o jej schopnostiach sa čoskoro rozšírili po celom kraji a postupne si k nej po radu a pomoc prichádzali ďalší a ďalší ľudia. Prostredníctvom svojich znalostí a byliniek im väčšinou dokázala úspešne pomôcť. A tak sa stala obľúbenou a vyhľadávanou bylinkárkou.
Agátin pokojný život však jedného dňa ukončilo nezmyslené udanie. Závistliví ľudia začali o nej šíriť nepekné klebety – vraj sa vie premeniť na žabu a uriekla manželku správcu Likavského hradu, ktorá kvôli urieknutiu zomrela. Keďže v minulosti sa takýmto udaniam bezhranične verilo, Agáta bola obvinená z čarodejníctva. Bez akejkoľvek možnosti obhájiť sa bola hneď odsúdená na smrť. Jej trestom malo byť utopenie. Ak by to náhodou prežila a neutopila sa, bol by to dôkaz, že je skutočná bosorka. Preto mala byť následne upálená na hranici. To sa však nestalo...
Odviezli ju dole k Váhu. Márne ich presviedčala, že nie je čarodejnica a že nenesie žiadnu vinu na smrti správcovej manželky. Zviazali jej ruky aj nohy a bez milosti ju hodili do vody. Dravé vlny ju rýchlo stiahli pod hladinu. Netrvalo dlho a voda prenikla do jej pľúc. Zrazu všetko naokolo stíchlo, potemnelo a bolo po tom. Agáta zomrela. Jej sudcovia zbytočne čakali, či sa vynorí spod hladiny, aby mohli pokračovať v trýznení. Vôbec im nevadilo, že odsúdili nevinnú ženu a pokojne sa rozišli do svojich príbytkov, za svojimi rodinami. To, že z Agátiných detí urobili polosiroty, ich ani najmenej nezaujímalo.
Agátino telo sa nikdy nenašlo. Váh si ho zobral ako pripomienku toho, čo dokáže napáchať ľudská zloba. Jej deti, vždy na výročie jej smrti, posielali po Váhu venček z kvetov a byliniek.
