Písal sa rok 1848. V Európe to vrelo. Situácia sa vyostrila v mnohých krajinách, Uhorsko nevynímajúc. Vo vzduchu bolo cítiť príchod bojov. Rovnako to cítila aj grófka Viktória Čákiová, ktorá žila na Budatínskom hrade spolu so svojím bratom, grófom Ladislavom.
,,Ladislav, čo sa tváriš tak ustarostene? Deje sa niečo?“ spýtala sa Viktória, keď vošla do bratovej pracovne.
,,Veľké veci sestrička,“ Ladislav položil na stôl práve dočítaný list, ,,dozvedel som sa od svojich priateľov, že sa k Žiline blíži cisárska armáda spolu so slovenskými dobrovoľníkmi.“
Viktóriu tieto zvesti poriadne vydesili. ,,Určite napadnú aj náš hrad! Prečo si sa práve ty musel stať prívržencom reformného hnutia a tak aktívne sa zapájať do revolúcie? Prečo musíš byť do všetkého taký hr?“ nešetrila výčitkami.
Ladislav sa postavil z pohodlného kresla a podišiel bližšie k svojej sestre: ,,Ale Irmuška, veď som ti to už viackrát vysvetľoval.“
,,Prosím ťa, Ladislav, nevolaj ma Irmuška. Vieš, že to neznášam.“
,,Dobre, dobre,“ pobavene odvetil gróf, ,,ale vieš, že keď budeš dookola hovoriť, ako to nemáš rada, naschvál ťa tak všetci budú volať.“
Viktória sa ešte viac nahnevala: ,,Teraz naozaj nie je čas na žarty. Radšej mi povedz, prečo toľko podporuješ toho Lajoša Košúta.“
Ladislav si povzdychol: ,,Tak teda ešte raz a dúfam, že naposledy,“ chytil sestru za ruku a viedol ju ku dvojici tmavých kresiel, ,,poď, posaď sa.“ Keď sa obaja pohodlne usadili, pokračoval: ,, Pána Košúta podporujem preto, lebo úplne súhlasím s jeho myšlienkami. Je potrebné zrušiť zaostalé systémy ako feudalizmus a poddanstvo, ktoré sú nevýhodné aj pre hospodárenie. Je dôležité nanovo usporiadať krajinu. Potrebujeme sa oddeliť od Habsburgovcov. A keďže ani starý ani nový cisár nechcú po dobrom splniť všetky naše podmienky, musíme bojovať proti nim aj zo zbraňami. Veď predsa maďarský národ si zaslúži rovnoprávnosť, nezávislosť a slobodu. Nemyslíš?“
,,Áno, to je pravda,“ Viktória sa na chvíľu zamyslela, ,,len je zaujímavé, že pán Košút nemá rovnaký meter na všetky národy žijúce v našej krásnej krajine a neuznáva...“
,,Viem, na čo narážaš,“ skočil sestre do reči, ,,ale radšej ďalej nepokračuj, lebo sa zase pohašteríme.“ Vstal a začal sa nervózne prechádzať po pracovni.
,,Ale...“
Ladislav zastal pred sestrou a nahnevane na ňu pozrel: ,,Chceš sa zase hádať?“
,,Nie, nechcem, braček,“ Viktória tiež vstala a so zúfalstvom a strachom pozrela bratovi priamo do očí. ,,Len mi ešte povedz, čo chceš robiť, keď na nás zaútočia?“
,,Neboj sa, všetko som už premyslel a dohodol,“ chytil sestru za plecia a snažil sa ju upokojiť. ,,Hneď teraz sa pobalíme a odídeme na Spiš. Budatínsky hrad som už prisľúbil maďarským jednotkám, ktoré si tu pekne krásne počkajú na cisársku armádu.“
,,Ale čo keď nám pri bojoch zničia celý hrad?“ pozrela na brata s ešte väčším strachom.
Ladislav ju objal: ,,Veď predsa máme dosť iných majetkov a sídiel, kde môžeme bývať.“
Viktória sa vymanila z bratovho objatia: ,,Ale mne sa tu, na severe Horných Uhier páči,“ prešla k najbližšiemu oknu a zadívala sa cezeň na krásny zelený park obklopujúci Budatínsky hrad, ,,je tu krásna príroda, veľa kopcov, čerstvý vzduch, milí ľudia.“
,,Aj keby vojaci zničili celý hrad, mám dosť peňazí, aby som ho mohol postaviť odznovu,“ odvrkol urazene Ladislav a začal sa prehrabávať vo svojej korešpondencii.
,,Ale je nám vôbec treba takéto starosti?“
,,Drahá Viktória, tu ide o niečo viac,“ podišiel k sestre a chytil ju za rameno.
Viktória sa odvrátila od okna a zadívala sa bratovi do očí: ,,Veď ja viem, braček.“
,,Stojíme na prahu veľkých udalostí a zmien. Teraz je dôležité, na ktorú stranu sa postavíš, aký postoj zaujmeš. A keď bojuješ za svoju vec, musíš niečo aj obetovať,“ hrdo vyhlásil Ladislav.
,,Ale bude mi to tu veľmi chýbať,“ povedala Viktória so sklopeným zrakom.
,,Ja viem,“ vtlačil bozk do sestriných vlasov, ,,ale nemôžeme strácať čas. Musíme sa pobaliť a čím skôr opustiť hrad. Cisárske vojsko je už skoro za humnami.“
Súrodenci si narýchlo pobalili iba to najnutnejšie a ešte v ten deň opustili Budatínsky hrad.
- - -
O necelý polrok dorazil na Budatínsky hrad Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban v sprievode vojenského veliteľa Františka Zacha.
,,Páni, sami vidíte v akom katastrofálnom stave sme našli tento hrad,“ hovoril veliteľ Zach pri prehliadke hradných komnát, ,,okná, knihy, poháre, porcelán postele, zrkadlá – všetko rozbité a zničené.“
,,Áno, pán veliteľ, vyzerá to až strašidelne,“ skonštatoval Hurban. ,,Čo povieš, priateľu?“ obrátil sa s otázkou na Štúra.
,,Máš pravdu. Ide z toho strach a hrôza,“ prisvedčil Ľudovít, ,,je veľká škoda, že taký krásny hrad musel padnúť za obeť.“
,,Ale bolo to nevyhnutné, keďže sa na hrade usídlili maďarské jednotky,“ odvetil Jozef. Prešiel popri veľkom prasknutom zrkadle a nasledoval veliteľa Zacha do zničenej hradnej jedálne. ,,Pán veliteľ, choďte ešte raz poriadne prezrieť celý hrad, či tu predsa len nenájdete niečo zaujímavé a hlavne nepoškodené,“ obrátil sa na neho so svojou požiadavkou.
,,Áno, pán Hurban, idem,“ poslúchol Zach a opustil miestnosť.
Medzitým dorazil do jedálne aj Ľudovít: ,,Jozef, už si písal svojej Aničke?“
,,Áno,“ odvetil a začal obzerať veľký sekretár a postupne otvárať jednu zásuvku za druhou, ,,všetko som jej detailne opísal. Ako sa časť cisárskeho vojska aj s niekoľkými našimi dobrovoľníkmi 10. decembra pohla z Kysuckého Nového Mesta.“
,,Veď sme predsa nemohli brať na ľahkú váhu maďarské vyhrážky, že vypália chalupy tým dedinčanom, ktorí s nimi nebudú držať,“ dodal Ľudovít a tiež sa pustil do obhliadky nakrivo stojacej drevenej skrine.
,,Pamätáš si, aká veľká hmla a mráz boli na druhý deň ráno, keď sme sa pohli k Budatínu?“ spýtal sa Jozef a trochu ho pri tej spomienke striaslo.
,,Pamätám, pamätám, až nám takmer fúzy pomrzli,“ zasmial sa Ľudovít. ,,Ešteže sa tá hmla na obed trochu zdvihla a my sme mohli zaujať naše pozície na stráňach okolo Budatína. A len čo doútočili maďarskí vojaci, zahájili sme náš útok.“
Hurban prezrel sekretár a začal zasnene spomínať: ,,Bol to riadny boj – 3000 maďarských gardistov proti 800 cisárskym a našim. A hoci sa nám najskôr nedarilo, vďaka šikovnosti a prefíkanosti nášho veliteľa sme misky váh naklonili na našu stranu a časť maďarského vojska sa rozutekala do Žiliny. Ešteže sa im nepodarilo zničiť most smerujúci do mesta.“
,,Len škoda, že neutiekli všetci a že časť z nich sa stiahla do hradu a z horných okien na nás začali strieľať,“ Štúr zavrel prázdnu skriňu a presunul sa k malému bočnému stolíku plnému porozbíjaných porcelánových tanierov. Pokúšal sa nájsť aspoň jeden celý, ale jeho snaha vyšla naprázdno. ,,Toľká škoda,“ povedal viac-menej pre seba.
,,Guľky z pištolí lietali vzduchom celý deň, ale nakoniec s úderom šiestej hodiny večernej sme definitívne zvíťazili,“ Jozef hrdo dokončil svoje spomínanie.
,,Len možno bolo chybou, priateľu, že hoci sme hrad obsadili, na druhý deň ráno sme ho opustili,“ zapochyboval Štúr. ,,Možno keby...“
Hurban mu nedovolil dokončiť: ,,Ale, drahý Ľudovít, bolo to potrebné, aby sme doplnili a reorganizovali naše vojsko.“ Na chvíľu sa zamyslel: ,,Áno, možno keby sme neodišli, nevrátili by sa opäť maďarské jednotky... Ale čo bolo, bolo. Nakoniec aj druhú bitku v Budatíne sme vyhrali a donútili sme Maďarov definitívne ustúpiť až do Turca.“ Podišiel ku Štúrovi a priateľsky ho potľapkal po chrbte.
,,Máš pravdu, priateľu. Hlavné je, že sme ich definitívne zahnali,“ opätoval Jozefovo potľapkanie. Prešiel k rozbitému oknu a zadíval sa do diaľky: ,,Len ma mrzí, že v tomto boji padlo aj veľa nevinných. Napríklad tých sedem nešťastníkov z Budatína a Kysuckého Nového Mesta, ktorých Maďari odsúdili na smrť a povešali iba preto, že s nami sympatizovali a pomáhali nám.“
,,Ale veď sami sme vyzývali slovenský národ, aby povstal so zbraňou v ruke. A ako píše náš priateľ Samo Chalupka – A ty mor ho! – hoj mor ho! Detvô môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu, a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom,“ predniesol Hurban s pátosom.
,,Ej veru, Samko to pekne vystihol,“ prisvedčil Ľudovít stále sa dívajúc v diaľ. Po chvíli sa obrátil na Hurbana: ,,Celkom ti aj závidím, že máš komu o tom všetkom napísať, že máš svoju Aničku. Na mňa doma nikto nečaká...“ Na chvíľu sa zamyslel. ,,Priznám sa ti, priateľu, že mi celkom chýba tá moja Adélka z Ostrej Lúky. Taká krásna a taká múdra,“ dodal zasnene.
Jozef prekvapene pozrel na svojho priateľa: ,,Neverím vlastným ušiam. Veď predsa ty sám si nás presviedčal, že sa nemáme ženiť. Že láska by nám odvádzala pozornosť od tej našej veci. Tak nespočetne veľakrát sme sa my dvaja kvôli tomu hádali. Dokonca si ma ešte tri dni pred sobášom presviedčal, aby som sa neženil.“
Ľudovít opäť uprel svoj zrak do okna. Na jednom zo zasnežených stromov uvidel dvojicu malých vtáčikov, ako sa láskyplne tisli k sebe. ,,Možno som sa unáhlil. Možno je predsa len láska dôležitá a má v našom živote svoje opodstatnenie,“ povedal zamyslene.
,,No toto. Ani v snoch by som neveril, že práve teba budem počuť takto rozprávať,“ prekvapený Hurban podišiel tiež k oknu.
Štúr sa prebral zo zamyslenia: ,,Vidíš, priateľu, časy sa menia, aj my sa meníme.“
,,Pokiaľ viem,“ Jozefovi šibalsky zaiskrilo v očiah, ,,slečna Ostrolúcka ešte nie je vydatá ani zasnúbená, takže máš stále šancu.“
Zrazu do miestnosti vošiel veliteľ Zach: ,,Páni, našiel som niečo zaujímavé. Poďte sa pozrieť.“ Všetci traja vyšli z jedálne. František ich viedol cez niekoľko komnát, až dorazili do veľkej miestnosti, ktorá slúžila ako rodový archív. Z množstva porozhadzovaných dokumentov a kníh vybral jednu: ,,Viete, čo to je?“
,,Nechcete snáď povedať, že je to...“ Štúrove slová náhle prerušilo hlasné kričanie.
,,Horí, horí!!!“
,,Horí?“ prekvapene sa opýtal Hurban.
,,V hrade zrejme vypukol požiar,“ veliteľ Zach nestratil duchaprítomnosť, ,,rýchlo páni, na kone a preč z hradu!“
- - -
Na Budatínskom hrade skutočne na začiatku roka 1849 vypukol veľký požiar, ktorého príčinou boli vojaci. Či to boli vojaci maďarskí alebo cisárski, to nik nevie. Pravdou ale ostáva, že v dôsledku požiaru vyhorel archív, ktorý sa na hrade nachádzal. Po potlačení maďarskej revolúcie musel Ladislav Čáki emigrovať do Francúzska. V Uhorsku na neho totiž čakal trest smrti. Po mnohých prosbách o omilostenie zo stany jeho matky a strýkov mu cisár František Jozef nakoniec udelil milosť. Ladislav sa tak vrátil a opäť prevzal do svojho vlastníctva Budatínsky hrad, ktorý mu patril až do jeho smrti v roku 1891.
