Na začiatku sezóny sme si moc nedávali ciele, tie sa vytvárali až počas sezóny, keď sme zápas po zápase rástli ako team a zlepšovali sa. Počas sezóny sme mali samozrejme aj hluché miesta, ale práve tie nás posúvali ďalej, ako jednotlivcov-ako team. Teraz sme sa prebojovali až do zápasov o bronzové medaile a aj keď sme nepatrili k papierovým favoritom, do zápasov sme išli s jediným cieľom..VYHRAŤ BRONZ!
Prvý zápas sa hral v Poprade a po predlžovaní sme vyhrali. Jes! Tešili sme sa asi hodinku, hlavne kvôli tomu, že to bol prvý zápas sezóny v Poprade, ktorý sme vyhrali. Dovtedy sme u nich totižto vždy prehrali. Avšak práve v tej najdôležitejšej chvíli sme túto nepriaznivú šnúru dokázali zlomiť a tak sme si domov niesli matchball a dobrý pocit.
Avšak toto bol len prvý krok a k medaile nám boli treba dve výhry. A tak prišiel na rad druhý zápas. V novinách sa písalo kadečo. Z popradskej strany prichádzali vyhlásenie, že túto sériu prinesú naspäť do Popradu a že ich jediným cieľom je bronz. Na druhej strane my sme do novín toho veľa nevypúšťali. Viete však aký bol rozdiel medzi ich a naším sebavedomím? Oni ukazovali sebavedomie v novinách – my sme si išli kúpiť alkohol na oslavy už predvečer druhého zápasu. Ja som vedela že vyhráme, tak ako sme boli silný pred týmto zápasom, sme ešte neboli.
Oukej, zápas v plnom prúde. Ja som sítce v prvom polčase hrala, ale evidentne to nebolo ono, takže potom bola logicky na ihrisku skôr Karča a ja som si šla vykričať spolu s ostatnými na lavičke hlasivky. Zrazu Karča na zemi, prvý koňár. Karča sa postaví a hrá ďalej. 5 minút, ďalší.. Karča musí striedať a z Popišovho pohľadu na mňa som vycítila „bež tam, makaj a neposer to!“ tak som teda vybehla na ihrisko za stavu, keď ešte zďaleka nebolo rozhodnuté, lebo každý kto poznal minuloročný Poprad vedel, že im stačí minútka našej nekoncentrácie a sú späť v hre. Vtedy mi nebolo všetko jedno, fakt! Makala som ako som len vedela, sústredila som sa na každučký detail, len nech vyhráme, len nech vyhráme, nič iné som v hlave nemala. Pri jednom odstavení-neodstavení som si trochu pomohla rukou, čo mi skúsená hráčka nedarovala a Halda na zemi, trošku doškrabané rameno (okrem medaily jedna z mála fyzických dôkazov tohto zápasu, krásna jazva na ramene). Ďalej je to zbytočné.. proste sme začali strašne kričať, skákať objímať sa, plakať.. jednoducho si užívať tie najkrajšie momenty sezóny. Toľké zadosťučinenie po všetkých tréningoch a veciach ktoré sme tomu museli podriadiť a obetovať. Vtedy som pochopila kvôli čomu sa hrá basketbal. Boli to nádherné chvíle. V mojom basketbalovom pôsobení určite jedny z najkrajších. Bola som mega šťastná, okolo mňa boli ľudia, ktorých som tak neskutočne zbožňovala a všetci všetci šťastní. Niečo neopísateľné ľudia.
Potom oslavy oslavy a oslavy! Šampanské všade, vo vlasoch, na dresoch, po celej šatni.. Jasska natáčajúce videá a dokonale šťastní realizačný team. Pečené prasiatko. Potom hlučný presun na Agráč, vyštafírovať sa, zveseliť sa do nálady, medailu na krk a šup ho do Devilsu! Parket vyčistiť pre basketky a „Hodně dlouhá noc, nikto z nás nejde spát..!“ Ááááááááááááááááááááááááááá! Spomienečky veru!
Hovorí sa že čas všetko vylieči. A viete čo? Houbele, nevylieči! Nitra <3
