Aké krásne je, keď máte možnosť robiť to čo naozaj milujete, s ľuďmi ktorých nekonečne zbožňujete, bez rušivých elementov a s obrovskou motiváciou. Mega! Môžem potvrdiť, minuly rok som totiž mala tú česť reprezentovať SLovensko v jednej úžasnej partii v športe ktorý pre mňa veľa znamená. Reprezentácia do 18 rokov v basketbale. Velmi rada na tieto mesiace spomínam.
Keď sme sa prvý krát stretli a šli sme (ste) na turnaj do Rumunska, ja som prišla na prvý tréning iba ako hosť. Nebolo som nominovaná, bola so po polročnej pauze kôli zraneniu-mojej slavnej achilovke a v mojej hlave sa toho odohrávalo tak akurát dosť. Všetky dievčatá trénovali a hrali zápasy od začiatku sezóny, boli vo forme a v tej chvíli som sebavedomie škrabala niekede z tých čiernych najok tenisiek, ktoré som vždy chcela nosiť, ale boli vysoké a tak som sa vzhľadom na moje achilovky musela týchto trampiek (bohuzial) vzdať.
Potom sme mali ďalší zraz. Bolo to na Veľkú noc. Cestovali s nami aj U16-tky. Nakladali sme ich po ceste, tuším v Liptovskej Osade. Dovtedy sme každý sedeli na vlastnej dvojsedačke, pohodlíčko-čil aut! A Keď prisadali U16tky, ako správny egoista som si ľahla a robila som sa že spím. Baby si posadali na voľné miesta a keď už som sa v duchu smiala, ako som s nimi vybabrala, drgla do mňa Žofka Hruščáková (ktorá bola vtedy ešte s mladšími) a vraj: ,, Haldí, my sa máme tak radi, posuň sa mi!“ A potvrdilo sa, pánbožko to všetko vidí, aj tú moju sebeckosť. Tak sme si posedeli s Žofulkou na jednej dvojsedačke. Pre informáciu, Žofka meria asi 186 cm a ja tiež niesom nejaké malé útle žieňa. Ale musím Vám povedať, že nám bolo dobre :) Na vedlajšej dvojsedačke sedela Angi (budúca MVP U16 B-div.) a Sabi a hrkútali si poloslovenčinou-polomaďarčinou a nikto nevedel pochopiť, ako si rozumejú.V Nymburku sme hrali tri prípravné zápasy proti Češkám. Prvý zápas sme prehrali. Práve odvtedy v nás tréneri začínali budovať víťazné tipy a víťazný team. Oba ďalšie zápasy boli poriadnou drinou, ale oba sme vyhrali. Úžasným teamworkom, či už na lavičke alebo na ihrisku. Začínala som pociťovať, že tento rok to bude niečo výnimočné. Mali sme riadne šťastie na organizačný team. A to naozaj riadne šťastie. Už po vystúpení z autobusu som sa tešila na ďalší zraz. Ovšem, dovtedy bolo treba ešte veľa trénovať.
Celú tú dobu som sa snažila byť v telocvični zavretá koľko sa len dalo. Dohnať celú tú dobu čo som netrénovala. Naše tréningy v klube zrovna ten rok nestáli za veľa. Bolo treba prísť na tréningy mladších, alebo trénovať sama. Ten rok som zbožňovala pondelky. Každý pondelok som sa uvoľňovala z posledných dvoch hodín, lebo celé pondelky boli v telocvični na Vranovskej iba individuálne tréningy. Tie mi dali asi najviac. Vtedy som sa asi fakt že naučila individuálne trénovať. Najtvrdší tréner musí byť vždy v tvojej hlave. Najprv som bývala 45 minút sama, potom mali hodinku a štvrť staršie žiačky so Slipom (s ktorým som vžd chcela strielať, lebo jeho strelba je pre mňa TOP vzor) a neskôr boli na rade mladšie žiačky. Niekedy som sa pridala k nim, niekedy si sama na koši robila svoje. Potom si ma zobral do parády Popiš a to už boli klasické tréningy plné nasadenia, ktoré mi tak chýbali. Vtedy som si bola istá napr, svojimi IČJ, ale herne som cítilá istú neistotu, kedže moja sezóna bola iba polovičná a hrali sme iba jednu sútaž a za Šamorín, kde som potom hosťovala som odohrala 2 zápasy. Nebola som si istá sama sebou (čo už teraz viem že bolo to najhoršie) a sebavedomie sa opat pohybovala v nižších sférach. Vtedy, alebo presnejšie 29. apríla mi niekto strašne pomohol! Nemenujem, ale veľká vďaka! A neskôr definitívne moje problémy so sebavedomím zažehnala kniha od Mariána Jelínka a rozhovor s trénerom Pospíšilom. Všetko je v Tvojej hlave, teraz to už viem.
Potom prišla prvá pozvánka. Liptovská Osada, kvalitní tréneri, perfišný team a tréningy na ktorých všetci makali. Asi by som to nebola ja, keby som si deň pred odchodom nezranila koleno. Niečo s meniskami. Pri futbale. Hip hip hurá, mojej šikovnosti! Tak som prvé 3 dni zavadzala za postrannou čiarou a len posilovala. Spolu s Maťkou Matej sme posilovali brucho a strašne ma štvalo ako sa ona dokázala pri brušákovaní usmievať a ja som zomierala. Na druhý deň ráno hneď jak vstala z postele začala kričať: ,,Jééééééés, mám svalofkúú!“ zatial čo ja som nadávala jak pohan a cvičenie na druhý deň bolo ešte väčšie utrpenie. Keby som nemala také šunky na bruchu, lepšie by mi to šlo. A potom to prišlo, konečne som sa mohla zapojiť do tréningov naplno aj ja. Bola som vtedy fakt šťastná a z každého tréningu som sa snažila si zobrať tak veľa sko sa len dalo. Pomimo driblovania.. na tomto zraze začala slávna štvorka Domiterová-Kulová-Matejčíkova-Páleníková ktorá neskôr ešte trénerom pripravila krušné chvíle. Keď sa s niekým, koho máte strašne radi vídavate počas sezóny iba na zápasoch a potom ste spolu zrazu nonstop, nezavriete papule. Za to vám ručím! A tak sme rozprávali-kecali-klepali koberce či klábosili, alebo ako sa tomu ešte zvykne hovoriť až do neskorej noci. Keď potom okolo pol 2 začalo byť Dene, Mati a mne strašne treba na WC-ko. Dena kašlala na pokročilú nočnú hodinu, fakt že na chodbe bola stále pustená telka a išla. Keď s vrátila, povedala, že tam na gaučoch (kto pozná osadu vie) sedí už iba Matúš a že máme v pohode ísť aj my dve. Asi po pol hodine napodobňovania nemenováného kapacitného trénera sa a robenia faktických hovadín sme s s Maťou postavili, hodili na seba nejaké trencle, čo boli najbližsie pri posteli a vo voľnom „spacom „ tričku bez podprsenky sme otvorili dvere, Keď zrazu na gaučoch sedí nielen Matúš ale aj Braňo a Milo. Uéééj! Asi som si vtedy šikla do textilu, lebo to hrozilo dosť veľkým prúserom, ale dvere boli už otvorené, tak sme si skrížili ruky cez hrudník, kde obvykle mávajú byť prsia (Viva la basketbalistky!!) a zrýchleným krokom sa vybrali smerom k záchodom. Bola to rýchlovka a pak rýchly pochod smerom na izbu. Smiali sme sa ešte asi pol hodinu a neprestali sme ani ráno keď sa nás tréneri ráno pýtali, či sme boli vracať. Vraj sme si držali bruchá a utekali na WC. Ale kdeže, trénerkovia.. žiadne vracanie :)
O nejakých pár dní neskôr sme sa stretli na Štrbskom plese. Kondičné. Jupííí! A teraz bez irónie. Hoci kondičné sústredka nemávam 100%-tne v obľube, na toto som sa vďaka tak úžasnému kolektívu naozaj tešila. Spišo je kapacita. Pobežkali sme si, pohopkali, nejaké rebríčky a kuželky poobletovali a aby som nááhodou nezabudla, aj kopce sme pobehali. Ak ste si niekedy kládli otázku, prečo si zrovna o týchto troch tréneroch myslím že sú kapacity, tak tu máte odpoveď. Sú to jediný traja tréneri na Slovensku ktorí dokážu vyberať tie správne kopce na behanie. Najlepšie strmé a šmyklavé. Ale to zďaleka nieje všetko! Oni to mali premyslené.. Milka s krásnym oblbovacím úsmevom postavili na vrchol kopca a vďaka bohu že tepy meral on, lebo inak by možno aj zistili, že sme nešli naplno, ale keď stojíte vedľa Milka, ktorý sa hrá so stopkami, hneď vám tep vyskočí do výšin.. v reči športovcov=makáte! Tep 200 a Kulka to má vraj vrodené. Houbele!
Keď sme sa vybrali na túru, teda-túričku cez day off, to sme ešte netušili, že prejdeme pol Tatier a ani zďaleka sme netušili, že šesť z nás bude posledných 10 min bežať.. život je krásny! Prvych 10 minut túry sme si pri pohlade na adekvatne do hor vystrojeneho Matusa spievali „Som turista turista turista turista, Té Ú Er Í Es Té Á, som turistáááááááááá!“ ale potom prisiel prvy kopec a radsej sme si odfukovali popod nos a potichu potili tricka. Neuveritelne to muselo baviť chronickú pindačku Kiššku.. ak by ju to nebavilo, určite by zaspala pri krbe na Sliezkom dome. To že má Braňo nadpriemerné komunikačné schopnosti, o tom niet pochýb! Inak by nevybavil cigánskeho roboša z búdy ako fotografa na prenádhernú tímovú fotku v pozadí s vrušujúcou scenériou Tatranskýh štítov. Škoda že z tej fotky neni nič.. nič viac jak čmuha. Am sou sory, mal sa roboš z búdy lepšie učiť. Za to Matus sa ucil pekne celu cestu. Statnice. Respekt ze to maladec dal :) akurat si pamatam ze ked zacalo v najvacsej hmle prsat, jedine co poculi moje usi bol (okrem obcasnych nadaviek spoluhracok) Matusov hlas, energicky sa snaziaci vysvetlit Letky problematiku verejného dlhu a správy verejného dlhu. Ked prestalo prsat a zistila som, ze kusok predomnou je Milo, zacali sme sa akoze nenapadne ohadzovat siskami a mozno by to prerastlo aj do silnejsich a intenzivnejsich ran, ale bolo mi treba a WC, tak sme so Sabi pockali az vsetci prejdu a uzili si nicim nerusenu toaletu v tatranskom kosodrevinovom poraste a ani sme nepotrebovali Airwick, lebo tam to naozaj vonalo!
Cestou sme minuli niekolko vysokohorskych plies a samozrejme moja dusa poeta hlboko pookriala a pocas nasledujuceho pochodu premyslala o vyzname a krase tohto nedtknuteho prirodneho prostedia. Z dumania ma ma vytrhla az Letky, ktora zacala lutovat, ze pri ranom obuvani sa nezvolila lepsiu, ako vychadzkovu obuv (aka ticho*ebky) naco sa ozvala Kulka a so zufalstvom v hlase prehlasila, ze sa jej odliepa podrazka uz aj z druhej tenisky. Hlavne ze sme zdraví.
Ku koncu uz pomaly vsetci ignorovali trenerove vrazdiace tempo na cele, ale kedze prebojovat sa do zakladnej patky chcel kazdy, skupinka asi siedmych, podotykam fakt slahnutych dievcat sme sa rozutekali za trenerom a dobre ze sme sa nepozabijali na tych mokrych sutroch, ale to, ze sme nakoniec este pred cielom predbehli trenera, bolo uzasne! To vam hovorim. Lebo jeho tempo, je proste TEMPO!
Ak cestujete v električke unavený po celodennom (zmyselnom) chodení hore dole dolinami prekrásneho, pre slovákov typického pohoria (ktoré sa volá Tatry, pretože sa bavili dvaja vychodňáre, koľko štítov vidia a jeden hutorí: Ta jedna Ta dva Ta tri! Vtip od Gabiky na vtipnej opekačke ktorej zmyslom boli Fifčine vtipy a nasledujúce Fifčine záchvaty..) tak vám určite padne vhod, keď vás z polospánku vytrhne skupinka pubertálnych dievčat spievajúcich si Ine Kafé pesničky a podobné hitovice. Podľa mňa celkom dopohody cesta. Čo cesta, deň! Tam sa vyvíjal kolektív.
Aj sme si tam v Tatrách trosku podriblovali, pravda, koli tomu sme sa vsetci stretli. Trenovali sme na vodnej palubovke a pravdupovediac som babam, ktore tam uz boli neverila, ze tie parkety mozu byt fakt typu „dupnes a na druhej strane niekoho vystreli do vzduchu“, ale fakt boli! A tak ak som nahodou stala niekde pri Zofke a ona doskocila loptu, tak som si trosku zapruzila v kolenach, ale ved to bolo len dobre na spevnenie sliach kolien a členkov. Ani BOSU sme nepotrebovali. Ale aj na tych sme si pocvicili, aj svihalda sme potocili..ale hlavne sa tam zacal tvorit koncept nasej hry. Cvicili sme tam obrany, rozoberali situacie do najmensich detailov. Pracovali sme na signaloch, na timingu, porozumeni sa na ihrisku a podobne. Slo sa vzdy naplno, to ma sakra bavilo!
Obcas sme si dali aj poradu. A niekedy aj male preskusanie. Nic tazke, pokial si XX stranovy koncept raz precitas a pochopis. Ale ak by Ti pánbožko nenadelil takejto prirodzenej basketbalovej inteligencie, máš prúšvih. Celkom som sa potesila ked som z troch uloh mala jeden signal a dve rozpisovacie otazky. Signal som si pekne nakreslila, prvu otazku rozpisala na A4-ku a keď som videla ze vsetci uz odovzdavaju, druhu otazku som šmákla na par riadkov. Az potom trener povedal, ze to stacilo par vystiznymi slovami. Tak som si aspon trosku popisla, ved v tej skole som vtedy uz aj tak par tyzdnov nebola.
S Kulkou sme naspievali aj hit sustredenia, alebo ako tento remake pesnicky „Kasovite jedla“ od Ine Kafe nazvat. Proste vlastny text s internym humorom a turistickym šmrncom, kedze sme to vymyslali pocas uz spominanej niekolkohodinovej turicky.
Letky bolel zub. Išla k doktorovi. Už má zdravý chrup. Vyzerá ako nový. Žofi tempo dáva. Milko zaostáva.
R: Všetci máme v p--i, Vikina na nás kričí. Žerte tie ryžovité jedlá. Cestovina bude iba s gulášom. Žerte tie ryžovité jedlá. Kto všetko zje môže behať s Matúšom.
Matúš ten sa učí. Až mu v hlave hučí. Branko ten si kráča. Bagandže v blate máča. Popiš sa v predu rúti. Stopky na prste krúti. Benči si ruky mädlí. Úsmevy nám zvädli.
R: Všetci máme v p--i, Vikina na nás kričí. Žerte tie ryžovité jedlá. Cestovina bude iba s gulášom. Žerte tie ryžovité jedlá. Kto všetko zje môže behať s Matúšom.
Doktorka nás fotí. Fotky na fejsbuk robí. Niečo sa vzadu blyští. Čiasi plešina to istí.
R: Všetci máme v p--i, Vikina na nás kričí. Žerte tie ryžovité jedlá. Cestovina bude iba s gulášom. Žerte tie ryžovité jedlá. Kto všetko zje môže behať s Matúšom.
Potom sme boli napriklad aj v Polsku. Pripravny turnaj, tri zapasy-jedna prehra. Pradoxne s Polskom, s ktorym sme nakoniec na ME vyhrali. Naopak jedna z vyhier bola nad Slovinksom, s ktorym sme paradoxne prehrali zapas o postup do semifinale. Taky je sport. Na tomto turnaji sme podlahli caru cokoladovych Milka pims-iek a tiez si rada spominam na vtipnu prihodu, ked sme s Kulkou vyhnali Sabi na pristelok a ten sa pod nou zlomil, tak musela spat na matraci na zemi. Vtedy som sa strasne smiala.. neviem preco to teraz nepride az take vtipne. Vtedy sme mali vkuse zapnutu telku a na polskej Vive chodilo stále All the Lovers od Kylie Minogue. Ked sme odchadzali, pred autobusom sme hrali hodnu chvilu nahanacku, ktoru zacala Benci, aka „si to, máš syfilííííííís!“ a tu sme uz potom hravali dost casto. Po ceste naspat sme si kupili nanuky a potom sme mali plny autobus vciel a pozerali sme Million Dollar Baby. Bolo to dojimave, milujem ten film. Potom mi bolo (necakane) strasne treba na WC, ale samozrejme ako to byva v tychto chvilach vitane, benzinka v nedohladne. Ako sa hovori-Murphy je debil! Pocas mojho urputneho cakania na benzin pumpumm mi nemohli Deniski s Brankom prestat robit zle, lebo.. no povecte, nepotesilo by vas to?! Like it! :)
Keď sme po prípravných zápasom vyklusávali, vždy nám Braňo povedal, dokedy presne musíme a tak keď na veľkých digitálnych hodinách prebliklo na daný čas, všetci si museli rýchlo sadnúť na zem a kto bol posledný, bol.. bol posledný. :) Vždy sme sa na tom strašne zabávali, mladosť-pochabosť! hahaa
Posledny den pred oficialnym zaciatkom ME sme isli na celotimovy bowling. Hrala som ho druhy krat v zivote a prvy ani neratam, lebo som mala asi 8 rokov a drahu som preletela s gulou v ruke. Zo zaciatku mi to fakt neslo. Tusim prve tri razy moja gula ani nedosla ku kuzelkam. Talent! Ale samozrejme, trpezlivost ruze prinasa a druhu hru sme so Sabi vyhrali! Pozor pozor, nie vsetko je o talente! Hahaa.
Ked sme isli z bowlingu, platil pan Pavlovic, pretoze platit prischlo prave prisluchajuemu panovi. Prefinancoval pripravu pre prve paneuropske pobitie sa pod prazdnymi poloderavymi polkruhmi. Pretoze porozpravame , pripadne poklabosime prave pre pismeno P. A tak nebolo „hen, leti lietadlo“ ale „pozor, prelietava plosnik“ a nie „holuby jedny, osrali to tu a letia si prec sakra“ ale „pozri, prepelice, poseru plot, potom preletia prec. Prepana!“
Prave s Panom Pavlovicom Pokecala Palenikova na P Pricasto. Niekedy nam z toho sibalo. Ale bola to sranda. Slovan zasoba a snaha o kalokagatiu.
Hit leta bol nekompromisne Viktor Hazard a jeho Toto je Hip Hop.
A tak som si počas repre dovolila uproviť text piesne zodpovedajúc môjmu letu :)
♫★♫★♫★♫★♫★♫★♫★♫★
Mienim mat tenisky na nohach a nohy v Arene
Loptu v ruke, lepsie jak vonku v bazene.
Tak presne toto chcem stihnut v blizkej dobe
Leto 2010 mienim sa mat dobre ♫♫
Siky miky fiky fiky leto pot a makacky
Skore budiky, dlhe porady a vecer byt na sracky
♫
Ruka hore cely jun a jul
dobry close-out nech sa superky netulaju ♫♫
A ja sa zabavam jak mlady trener
Letky padaj na ciaru a viac ma neser
♫♫
Dali by s telami nahymi
ci polonahymi sa snazili a pred arenou cigani smazili
Je leto(heeei) tak popadni freesby
Zober plavky krem a vypadni z izby
♫♫
Je leto tak vypadni do haly, zober cerveny rozlisovak a skus vymakat svaly ♫ ♫
Pred aj pocas ME sme si obcas zbehli do Tatier na teambuilding, kratku prechadzku a prevetranie zabasketbalovanych hlav. Raz, ked sme mali ist fakt iba na hrebienok a to tiez lanovkou si Fifca obula (ruzove) kroksky a samozrejme nechybali ani Dolce&Gabbana slnecne brejle a Petka mala obute iba cvičky, sme sa nakoniec na trenerov povel vybrali smerom na Studeny vodopad a pak samozrejme este trosku dalej.. ked zacalo strasne liat a kedze okrem mikiny nikto nic nemal, riadne fajnúčko sme zmokli. Viete si predstavit Fifcu, o ktorej dva dni predtym napisali do clanku na ebasket.sk „podnikatelka, ci manekynka“ a jej naladu.
K zrazom vyhradne patrilo hrat pomimo treningov spolocenske hry. Hravali sme dve. Activity a Kenta. Activity vsetci prestali chciet hravat, ked zistili ze nad zohratou dvojkou Kulova-Palenikova len tazko vyhraju. Zato na kentovi sme si dobre fičali. Hned jak sme prisli z obedu sme hodili tasky na izby a rovnou ciarou do Bencinej maserskej miestnosti. Byvala som vzdy s Deniski. Nam to islo hlavne vtedy, ked sme boli poriadne najedene. Cize ked prestala ist karta, rychlo sme zbehli na izbu po co to (sladke) pod zub. Riadna vyhoda. Mňam. Celiaticke sladkostičky :)
Ked boli problemy, slo sa za pani doktorkou. Odkedy ju tak Sabi volala, tak sme zacali aj my. „Tetuska“. Neznasala to. Ale s laskou nam vzdy otejpovala clenky, prsty, natrela kolena, ramena. Poklad. Ja so svojou achilovkou a kolenom sme boli s Tetuskou dobre kamaratky :)
Do kolektívu perfektne zapadala aj masérka Benči. Jej masáže, ktoré určite neboli pre slabšie nátury, som si osobne nevedela vynachváliť. A myslím, že som nebola sama. Svojím trefným humorom nám okoreňovala každodenný repreživot a ak bolo na porade dusno, stačilo sa pozreť na Benči a jej xichty ktoré dokáže vystrúhať len ona a hneď sa tlačil úsmev na pery. Horšie však bolo, ak to bol záchvat smiechu :)
Ked Kiska vydrzala par tyzdnov bez McDonaldu, Matus si musel kupit Axe. Ale predpokladam ze ten je uz v supliku, volakde za Dr. Hauskom. Brano si tam kupil Nivea Silver Protect a Letky si nim potom chodila sprejovat vankus. A ma dobry vkus. Fakt to paradne vonia. Ale isto nie az tak, ze ked po ME prisla Letky za mnou do BA, tak sa nim musela v TESCU nasprejovat cela! Ale to je Letky a jej svet :)
Obcas sme sa museli neplanovane stahovat z izby na izbu, aj s postelnym pradlom. A vtedy boli pindacky, ale pomohlo to. Boli sme perfišný kolektiv. Tiez si spominam, ked sme si raz losovali pary na izby a Kulka si vytiahla Denu a ked sa po sebe od radosti hodili, spadli na zem a treneri na nich zazreli „a vy ste normalne?!“. Potom si sítce musela Dena 2 týždne tejpovať členok, ale zabijete nás keď sa máme tak radi? :)
Možno si teraz myslíte, že napíšem 28646 riadkov o samotných Majstrovstvách Európy. Asi Vás sklamem. Samotné zápasy ste možno videla v telke, možno naživo. Už ste boli možno aspoň trošku v dianí. Skúsim to skrátiť (čo sa mi isto až tak nepodarí).
Cez ME som bola na izbe s Noe. Jedno nenormálne, svojské dievča s obrovským srdcom. Veľa sme sa nasmiali, hlavne keď cez poobedný odpočinok opakovali naše zápasy na STV 3 a komentátor si ma pomýlil s Žofku, čo si myslím že sa až tak nepodobáme. Raz aj S Peťou, čo si myslím že sa už vôbec nepodobáme, ale navadí :) Najväčšou ponorkou pre nás dve bolo, keď som odmietla navliecť Noe periny ktoré si v noci rozkopala a vyvliekli sa jej. Primitívnosť čo?! Tak si viete predstaviť akú pohodičku sme mali na izbe. A nakoniec (dobrá duša) som jej to aj tak navliekla.
Môj predzápasový rituál bolo polhodinové robenie si vlasov. Žofi sa na tom vždy smiala a odišla až vtedy, keď ju z kúpelky vyhnal smrad laku na vlasy, ktorým som veľmi nešetrila. Grínpísáci by ma zabili. Ďalšou rutinou bol track od Majka Spirita – Múžeš být kým chceš být. Ten som počúvala z Kišškinej mp3-jky, kedže som ho nemala stiahnutý. A Kišška zas počúvala z mojho iPodu „sééélebrejt gút tajms aha!“
Atmosféra na zápasoch bola úžasná. Bolo vzrušujúce behať po ihrisku za burácajúceho potlesku. Podpora fanúšikov bola úchvatná. Milovala som to! Ľudia s nami žili, prežívali zápasy, povzbudzovali. Chytá ma obrovská nostalgia keď o tom teraz pri písaní premýšlam. Všetkým ľuďom čo tam boli patrí jedno veľké ĎAKUJEM a nekonečne si ich všetkých vážim!
Obrovsky ma potešili moje vtedajšie spoluháčky, keď prišli do Popradu a na zápas priniesli obrovský plagát a na ňom v srdiečku moje meno. Bola som dojatá. Strašne ma to potešilo a povzbudilo. Decká vyrábali všelijaké plagáty a bola ich vždy plná hala. Bolo to strašne milé.
Milé bolo aj keď sa s nami chceli fotiť, chceli podpisy a boli radi keď sme sa s nimi rozprávali. Mne osobne prišlo divné rozdávať podpisy a pod, ale keď som videla akú radosť z toho mali, neváhala som. Možno naším najväčším fanúšikom bol malý Romanko. Raz po zápase sa s viacerými z nás zvlášť odfotil. Po ďalšom zápase za mnou prišiel a v detskej rúčke mal na papieri nalepenú fotku so mnou a pod ňou detským napísané „ďakujem a držím palce. Ste najlepšie!“ Bolo to emotívne strašne silné a vtedy si človek uvedomí, akú zodpovednosť vlastne má. Tí mladši si nás všímali, bude to znieť vtipne, ale obdivovali nás. Boli sme pre nich vzormy. Nebola šanca neísť naplno. Mala som dokonca výčitky, keď som na ihrisku nadávala (čo sa stane asi každému v zápale hry) a modlila som sa, aby to nepočuli. Podpora týchto ľudí bola úžasná. Jedným slovim úžasná. Či sa darilo, či nie, stáli za nami.
Potom prišli rozhovory. Na STV3, na pozápasových tlačovkách.. Vždy som sa snažila zo seba dostať niečo chytré, niečo viac ako hokejistické „tak určitéééé“. Zaujímavé boli rozhovory v angličtine s Miquelom, mojím španielskym kamarátom, ktorý cestuje po mládežníckym ME ako novinár. To bolo skôr vtipné ako zaujímavé.
Prvý zápas sme hrali so Španielskom. Prvý. Tréma. Výpadok prúdu v hale. Prehra. Stručná charakteristika. Úplne si pamätám ten prvotný pocit keď začal zápas. Nikdy predtým som nehrala pred takým hladiskom. Ale tráma opadla po prvých minútach a potom som si skôr užívala podporu plného popradského hladiska. Škoda prehry, no hrali lepšie.
Srbsko. Burácajúca hala v Spišskej, zdrvujúci záver a zaslúžená výhra. Obrovská radosť! :)
3 štvrtiny sme hrali viac-menej vyrovnanú partiu a aj keď sme mali vždy navrch, srbskú bojovnú náturu netreba nikdy podceniť. V závere nemali šancu. Každý náš koš nasledoval búrivý tleskot-vreskot fanúšikov a to nás neskutočne posúvalo dopredu.
Maďarsko. Blízky susedia. Veľká motivácia. Boj na ihrisku a zaslúžená výhra. Postup z druhého miesta v skupine. Deň voľno a pokračujeme ďalej.
Slovinsko. Družstvo, ktoré sme už raz porazili. Sebavedomie z predchádzajúcich zápasov sme mali a aj tak. Prehra o 5 bodov. Vyníkajúco hrajúca, budúca MVP šampionátu, Nika Barič nám pripravila krušné chvíle a jej hru sme nedokázali zastaviť. Urobili sme veľa chýb. Nevadí. Hlavu hore, máme ešte 2 zápasy, stačí nám vyhrať jeden. Ide sa ďalej.
Rusko. Rusky išli na tom turnaji jak stroje. Chceli ísť na zlato, čo im každopádne nevyšlo, ale nakoniec boli nad naše sily. Z toho zápasu si spätne až toľko nepamätám. Hrala som prevažne na 4-ke, pivote a bránila som Efimovu, trojkárku s dobrým prienikom. Potom som raz vypichla loptu a vybrala sa na kôš, ale blonďavé chlapčisko Maximova ma sotila, tresk na zem, oškrené lýtko (to by mi vôbec nevadilo) ale jazvu a to poriadnu, tam mám doteraz. Špina! Hahaa. Ale späť k serióznemu ponímaniu. Druhý krát hlava hore. Mali sme ešte jednu šancu. Na postup poslednú.
Švédsko. Posledná šanca. Boli sme dobre pripravené, možno už trochu unavené, ale to predsa aj oni. Bola som presvedčená že vyhráme. Verila som tomu.
Avšak, taký je šport. Prehrali sme. Spomínam si ako sme začali pozápasový výklus a mne sa strašne hrnuli slzy do očí. Dobehali sme, strečing. V rukách som mala svoj uteráčik pre šťastie. Zaborila som doňho tvár a rozplakala som sa. Bolo mi to strašne ľúto. Mala som v sebe vztek. Chcela som to vrátiť. Chcela som ten zápas hrať ešte raz. Mrzelo ma to a už som s tým nič nevedela spraviť. Bolo po zápase, Beznádej.
Prišla som do šatne. Panoval smútok a vztek. Ale boli sme tam všetky spolu a povedali sme si, že aj keď o vrchné priečky už bojovať nebudeme, najlepšie možné miesto, čiže deviate bude naše!
Keď som prišla do sprchy, pustila som na seba studenú vodu. Dopadala mi na tvár a príjemne chladila. V mojej hlave sa toho odohrávala tak akurát dosť. Mala som chuť do niečoho strašne kopnuť, to asi poznáte.
Prišiel deň voľna. Pochmúrna atmosféra. Po teamovej porade sme šli všetci na motokáry. Potrebovali sme nejaké odreagovanie. Bolo tam úžastne. Konečne sme sa zas usmievali a už boli IBA pozitívne myšlienky. Ja som vedela že to deviate miesto bude naše, vedela!
Poľsko. Súpera sme poznali. V príprave nás naložili o 20. Trošku motivácia im to vrátiť. Bol to prvý zápas na ktorý nám tréneri nepripravili scouting (inak sme mávali detailné scoutingy, ktoré tréneri robievali do noci, za čo im patrí neskutočná vďaka a klobúčik dole!). Nepotrebovali sme ho. Toto bol zápas o nás, nie o Polkách.
Vyhrali sme. Radosť. Konečne opäť pocit víťaza. Ten, ktorý naplní celé tvoje JA a ty sa ním nechávaš unášať.
Posledný zápas. Turecko. Bolo nám jasné, že toto bude boj. Boj hlavne sám so sebou. Ťažké nohy, značná únava, avšak motivácia jak hovado!
Na tomto zápase sme sa riadne vytrápili, ale vyhrali sme! To bolo podstatné. 9 miesto. Pre niekoho úspech, avšak mňa to bude asi doživotne štvať. Lebo sme mali naviac. S družstvom, ktoré sme mali, sme sa mohli biť o vyššie priečky. Avšak, do každého zápasu sme išli naplno, preto nič neľutujem a aj keď vždy ma bude štvať 9 miesto, vždy si spomeniem na tento šampionát s úsmevom na perách. Zažila som niečo úžasné. Chvíle, ktoré je dobré uchovať vo svojej hlave navždy. Alebo si ich dobre uložiť do zaváraninovej flaše a potom niekedy si ich pripomenúť. Upevnila sa vo mne taká tá národná hrdosť a uvedomila som si, že ten basketbal mám fakt rada a takéto chvíle ma napĺňajú šťastím.
Na tom zápase bol napríklad aj Tonko Gavel. Môj slovenský favorit. Po zápase sme boli v takom basketbalovo-víťaznom opojení, že nám so Sabi ani neprišlo trápne ísť za ním, či sa s nami neodfotí. Keď sme sa fotili, povedal nám, že sme dobre hrali a že „Ááá, takto spolu na fotke, všetci reprezentanti.“ Bolo to milé. :) Potom o pár týždňov som sa bola aj s Maťou Matej pozreť na kvalifikáciu repre mužov a po zápase sme sa stretli opäť s Tonkom a keď nás uvidel, opäť nám gratuloval. Aj keď to by sme mali skôr my jemu :) strašne bol milý!
Naša spoluhráčka Kišška sa dostala do All stars šampionátu a my sme jej všetky spievali „Mááááťááá, Maťa Kiššováááá“ na melódiu jednej Jacksnovej pesničky. Celý záverečný ceremoniál bol dosť silný. Vidieť sko sa prvé 3 družstvá tešia, vidieť ako nás šport spája. Silné.
Posledný večer sme si urobili teamovú afterparty. Boli sme spolu celý team a užívali si posledné chvíle spolu. Detaily by sa nepatrilo ťahať von, ale bolo supiš! Keď prišli na hotel na mol opité francúzky, začali sme s nimi vymieňať veci a tak teraz spávam v tričku France. Keď sme išli spať, bolo už slnko dávno na oblohe a všetci sme boli popísaní fixkami od hlavy po päty. A niektorí doslovne. Keď som v sprche drhla dobrú pol hodinu Maťkin podpis vo výstrihu a jej odkaz pre mňa na zadku, v duchu som sa smiala a nechcela som aby sa toto skončilo.
Avšak všetko má svoj konec a aj keď lúčenie bolelo, spomienky ostávajú a so všetkými som v kontakte a vždy ma poteší, keď si s niekým z tejto U18 zavolám, alebo napíšem krátky (dlhší) inbox.
A vydržala by som písať ešte aj dve hodiny. O tom, ako sme čakávali v rade na obedy, ako sme si boli nakupovať spoločné oblečenie, ako sme boli na rege v bazéne a čo sa tam dialo, ako sme išli lanovkou na chatu pod Soliskom a ako nás tam Matúš videl keď sme išli s Kišškou cikať za kosodrevinu, ako sme vybiehali zo šatne a hral nám k tomu Nelly-Heart of the Champion a ako mám doteraz z toho zimomriavky,ako sme chodievali o pol 11 na druhú večeru a dojedli sme všetko čo tam tie rozmaznané francúzky na tých švédskych stoloch nechali, ako sme zomierali spotené na tréningu, ako sme si spievali Yolanda Be Cool - Americano ako sme behali holé po šatni s tešili sa z výhry, ako som išla spievať Milovi k narodeninám Birthday sex od Jeremiho a len som sa smiala, ako sme tancovali po poslednom zápase pred celým hladiskom, ako sme si vešali veci na terase a ako sme cestovali vo vlaku a aká to bola všetko sranda, ale to by tento blog vyšiel zas o mesiac neskôr a kedže ho slubujem už od Vianoc, nehodilo by sa to. Takže tak. Toľko moje memoáre :)
Minuloročné repre bolo perfektné a spomínať budem vždy rada. Tešilo ma reprezentovať! :)
(fotogaléria z repre je prístupná všetkým na mojom facebook profile)
