Ľudí dôležitých pre môj život stretávam čoraz menej. A tých blízkych, čo som stretávala pomenej, stretávam už len minimálne..Stratila som kontakt so spoločnosťou, ktorá mi dávala energiu, úsmev a čosi čarovné, čo ma poháňalo vpred. Cítim, že sa to zo mňa vytráca ako keď prchá vôňa z tela. Spomaľujem sa, a bojím sa, že sa to dostane až do fázy státia. A potom budem čakať. Zaseknutá. A to všetko pre pár minút slávy, čo ma čaká o pár mesiacov. Všetko pre to, aby som sa v konečnom dôsledku, z pohľadu kmplexnosti posunula dopredu, aby som neostala stáť. A možno aj preto, lebo sa to odo mňa očakáva, a ja nechcem sklamať.
A v tých posledných dňoch hľadám posledné dôvody, ktoré ma prinútia spomaliť a usmiať sa. Sestriných 15 rokov. Dedov nový notebook a radosť v očiach malého dieťaťa. Slnko na oblohe po nekonečne tmavých dňoch. Dlhé rozhovory s mamou na internete a mávanie do kamery. Silný stisk objatia. Malichernosti, ktoré mi každý deň zachraňujú život. Maličkosti, z ktorých je poskladaný môj svet..lebo tie dôležité veci nevychádzajú tak ako by mali.. dozvedám sa dôležité informácie na poslednú chvíľu, cez tretiu ruku a štvrtú nohu a 5 minút pred dvanástou..a chcem sa zastaviť a začudovať sa na tom chorom systéme, ale idem ďalej, bez mihnutia oka..Náhlim sa za výsledkami, za poznaním, za niečím, čo určite nie je najdôležitejšie, život ohrozujúce..ale predsa..robím nepochopiteľné veci..a ja sa bojím, že sa nestihnem ani nadýchnuť..a keď sa tak stane, budem o pár rokov ďalej..a ostane mi už iba pohľad dozadu..
