Sadám si doautobusu, dívam sa na ľudí cez tmavé sklíčka. Mladí študenti hľadajúcidospelosť vo veľkom meste, smerujúci do práce, aby aspoň na pár hodín pocítilidôležitosť svojho mena. A pomedzi nich najstarší krčiaci sa, no veľkévýkričniky života, šťastní že aj dnes im svieti slnko a oni sa ránonadýchli. Vedome.
Autobus sa pohnea míňame autá. Cesty preplnené smogom a 3 farbami. Červená, stojíme,zastavenie prúdu, zastavenie tepny, život utícha, hasne. Nestihnem registrovaťoranžovú a opäť počujem tisíce motorov, ktoré žijú pod rozpáleným plechomovládaným človekom. (moje prázdne nočné cesty...)
Míňame stromy a jasi želám nechať tam oči, takých pohľadov je málo. Nič to, keď bude čas pôjdemsi znovu požičiať prezidentovu záhradu. Sadnem si pod strom, a keď sanebudete dívať objímem ho. Nech žije ďalej, dýcha, plače. (moja roztomiláovocná záhrada...)
Ocitám sa v meste,ulice plné cudzincov ako mravcov v lese. Spomínam na moje prvé tajnépohľady na každého, kto nebol náš. A aj keď bol náš, ale čo najvýraznejšiesa snažil vynikať, dívala som sa ešte viac. Veď Japoncov a tučných Američanov vidímeaj v telke.
Teraz sa usmievamnad otvorenými ústami mladých, ešte si nezvykli a vnímam nepochopenékývanie hláv starých dám, tie to nikdy nepochopia.
Autobus otváradvere a ja s úsmevom vstupujem do ulíc mesta, aby som sa zúčastnilana jeho živote, aby moje srdce bilo s jeho, aby som žila s mestom.
