Napísať blog o hocičom, je jednoduché. Len tak si beriete myšlienky rad radom, ako vás napadnú a dávate ich na papier, ťukáte do klávesnice ako ďateľ. Napísať blog o hocikom, nie je už také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Musíte dotyčného dostatočne dobre poznať, a slová vyberáte, aby ste o ňom napísali čo najvýstižnejšie. Ak chcete napísať nie len tak o hocičom, ani nie o hocikom, ale o niekom, kto pre vás veľa znamená, a pri myšlienke na tú dotyčnú osobu vás napadajú stovky slov, spomienok a charakteristík, a ani 4 strany by vám nestačili na zachytenie každého slova..je to v prvom rade veľká zodpovednosť.
V živote každého človeka sa objaví mnoho ľudí, ktorí ako rýchlo prišli tak aj odišli. Stretneme ich raz, možno aj dvakrát a stratia sa nám zo života. Potom sú tu ľudia, ktorí s nami zdieľajú rovnakú triedu, kanceláriu, akýsi priestor, mimo ktorého si každý žije svoj vlastný život. A nakoniec nám do života vstúpi pár osôb, ktoré sa stanú našimi najlepšími priateľmi a ostávajú až do konca. Sú tu ráno aj v noci, keď sme šťastní, ale aj keď je nám najhoršie.
Ja som mala to veľké šťastie, že mne takýto človek jedného dňa vstúpil do života. Ani si presne nepamätám za akých okolností, ale mala som 17 rokov, a bola som zamilovaná do jeho najlepšieho kamaráta. Vtedy sme sa vídali veľmi málo, kvôli vzdialenosti, kvôli času, kvôli okolnostiam. A jediné, čo nás spájalo, bola jedna spoločná osoba. Veci sa zmenili veľmi rýchlo, a naša spojka, náš spoločný priateľ odišiel do sveta. Jediné, čo nám ostalo, boli naše spomienky, ktorými sme sa kŕmili. Utešovali sme sa rečami o budúcnosti, ktorá mala byť krajšia a lepšia. Neskôr sa veci skomplikovali ešte viac a ja som prerušila kontakt s našou spojkou. Napriek tomu, stretávali sme sa naďalej..Vzniklo medzi nami veľmi silné priateľstvo, ktoré už nepotrebovalo žiadne spojky, spoločných priateľov a podobne..
Je to človek, ktorý tu bol od začiatku, a bude až do konca. Človek, ktorý ma chápe, a vidí do môjho vnútra možno ešte viac ako ja sama. Vždy povie veci, ktoré ja cítim a so slzami v očiach prikyvujem ich pravdivosti. Človek, ktorý mi povie pravdu, aj keď to bude bolieť..ale pre dobro všetkých to povedať musí..Môžem povedať, že čas skúša naše priateľstvo už sedem rokov..sedem rokov aj dobrého, aj zlého..za nami, preskákané, ukončené bodkou. A dnes, keď sa obzriem, viem, že mi veľmi pomohol, a nie raz..a za to mu ďakujem..
A do budúcnosti len jedno prianie: kiež by takých priateľov bolo viac..a pre každého dostatok..
