Krátke obdobie po nekonečnej zime som volala „trápne ticho". Z ciest zmizli aj posledné pseudo- napodobizne snehu, ktoré sa tomu ozajstnému nepodobali v ničom. Ale všetci sme vedeli, že je to sneh. Teda, kedysi bol.. Po tom všetkom, keď som si uvedomila, že sa jednou vetou spálili moje naivné nádeje, sny a plány, a už sa plavia dole Dunajom na večné veky, dobre im tam... Postaršie panie vytiahli jarné kabáty nasiaknuté pachom naftalínu proti moliam. Na perách majú silno ružové rúže a okuliare aké vidím v klipe z roku, ktorý si ešte nepamätám.
Všetci sme odložili hrubé kabáty a spolu s nimi aj zamračené tváre a nabraté vianočné kilogramy. Zamknuté do trinástej komnaty na neurčito, pokiaľ nám nezačne liezť až po krk naša nahota. Je to poistka, v núdzi prosím použiť.
Na rohu ulice ma počkala láska, chytila za ruku a od tej chvíle už nechodím s prázdnou dlaňou, ale mám v nej tú Tvoju a úsmev na správnom mieste. Ráno počujem operencov a viem, že je koniec trápnemu zimnému tichu, že svet ide správnym smerom, aj keď ja sa momentálne len veziem. Je to vždy lepšie ako cúvať.
Niekedy nastane môj zlom, na pár dní, aj keď mne to príde ako sekunda, a mám pocit, že svet mi spadol na hlavu, a ja nemám silu ho víťazoslávne zdvihnúť. Chcem ju skryť pod vankúš, kde neuvidíš slzy, ako solia kúsok látky, bezvýznamne. No aj tak ju nechávam von, len nech sa ňu hromadí, potom to padne na ramená a ktosi múdri mi povie, že každý má naložené svoje bremeno, ktoré musí niesť. Najhoršie je uniesť ho hrdinsky, so vztýčenou hlavou, bez sĺz.
Prvomájový bozk pod čerešňou sa konal, ale bez toho čarovna, ktoré ten celý akt mal zjemniť, okoreniť a zapáliť plamienky v očiach. Nikto si nič nevšimol, tak ako keď som schudla o jednu dierku na opasku. Počkám si ďalší rok, tak ako na tanec s najlepšou kamarátkou, tak ako na najlepšie leto po dvadsiatich troch rokoch,tak ako na Tvoju dospelosť, tak ako na Teba.
