Kráčam preplnenou ulicou, predieram sa pomedzi množstvom uponáhľaných ľudí s mobilnom alebo tučnou bagetou v ruke. Kam sa všetci náhlia? Je azda chlieb lacnejší?? Alebo sa niekde niečo stalo? Či nám hrozí nebezpečenstvo typu tretia svetová vojna či atómová bomba? Nie? Tak čo potom? Prečo nikto nevidí, že dnes, po dlhom čase, vyšlo slnko nad našimi hlavami? Prečo nikto nepočúva, ako si vtáci veselo štebotajú, že prichádza jar? Asi som jediná, kto sa aj uprostred rušného a uponáhľaného dňa zastaví, a zhlboka nadýchne. Áno, aj ja sa ponáhľam do školy, aby som stihla 4-hodinové cvičenie z chémie, alebo aby mi neušla pred nosom električka. Ale nezabúdam na svet. Neuzatváram sa do vlastného sveta, kde je pánom stres a rýchla chôdza, až beh.
Každé zastavenie, každé nadýchnutie, každé uvedomenie si svojej podstaty, svojho bytia, nám vyčarí úsmev na našich tvárach poznačených nedostatkom spánku v podobe nových vrások. A ľuďom tak pristane úsmev na perách. Nestrácajte nehu k svetu, lásku k životu a nezabíjajte sa takýmto spôsobom – umrieť na stres.
