Osud

Deň bol ešte len na začiatku a slnko pálilo ako na Sahare. Ten deň bol úplne iný ako všetky ostatné, ale sám nevedel prečo. Už keď vstal, a sedel nemo na posteli vyškierajúc sa do zrkadla, cítil v nohách silu, v hrudi zrýchlený buchot srdca. Dnes sa malo niečo stať. Ale nevedel čo. Jeho prvá cesta bola do kúpelne, tak ako stále..Klasická ranná hygiena ho prebrala k životu a konečne sa mohol obliesť, hodiť niečo do žalúdka, ktorý bol po dlhej noci úplne prázdny. Keď vykročil na ulicu, horúci vzduch ho celého objímal   a cítil, ako mu pot steká po tvári. Neznášal ten pocit, keď bol ako lepidlo, a len pred necelou polhodinkou mal sprchu.Celou cestou sa snažil nezaoberať sa nepodstatnými vecami. Nevšímal si zamračené tváre ľudí, trúbiace autá stojace v kolónach. Jeho chôdza sa pomaly menila na beh. Keď dorazil do práce, zhlboka sa nadýchol a začal sa venovať svojim povinnostiam. Plne vybavená kancelária s klimatizáciou bola jeho celodenným útočiskom, a nemal ani najmenšiu chuť vytiahnuť pä ty z práce. Vedel, že vonku je minimálne ešte raz toľko stupňov, množstvo smogu z preplnených ulíc, a asi milión ľudé ponáhľajúcich sa za niečim..Ale vedel, že dnes sa ešte niečo stane. Cítil to už ráno, v celom tele. A to ho donútilo vstať z koženej stoličky a pobrať sa domov. Rozhodol sa, že si dá prechádzku po meste, lebo doma ho čakala len prázdna chladnička a opustený byt. Vonku bolo naozaj čarovne, slnko sa chystalo opustiť pravú polovicu pologule a zasvietiť aj na druhú polku, vzduch chladol. Sadol si na lavičku a snažil sa hladať to, čo mu bolo dnes osudom. Ešte sa ani nerozhliadol, keď mu zazvonil telefón. Občas je to dobrý vynález, ale momentálne ho preklínal, lebo ani po práci nemal pokoj. A vedel, že keď telefonuje, nemôže sa sústrediť na svoju dnešnú úlohu. Bol to kolega, ktorý potreboval prebrať nejaké súrne veci. Napriek zaujatosti prácou snažil sa pozorovať ľudí, aby mu náhodou nič neuniklo. Telefonát však vyzeral na dlhšiu záležitosť a po niekoľkých minútach sa rozhodol venovať len práci. Nemohol tvrdiť, že ho to nudilo, lebo práca ho bavila, ale v momentálnej situácii nevládal rozmýšľať, čo je správne, čo by trebalo urobiť, a ako. Z posledných síl dvihol hlavu,aby sa nadýchol a vtedy zbadal svoj osud. Op äť pocítil silu v nohách, búchanie srdca, príznaky ako ráno. Mal výhľad na dokonalosť ľudského tela so ženskou dušou. Červené vlasy jej rozhadzoval vietor a slnko im dodávalo žiaduci lesk. Letné šaty sa jej ovíjali okolo nôh a tela, akoby sa s ňou milovali. Keď sa usmiala, človek na druhej strane jej telefónu mohol ľutovať, že ten úsmev nevidí naživo. Neváhal a vstal, lebo kroky ženy boli napočudovanie dosť rýchle, aj keď telefonovala. Svoj telefonát sa snažil nenásilne a čo najrýchlejšie ukončiť. Ale napriek tomu, nedarilo sa mu to, a ženu pomaly strácal z dohľadu. Pridal do kroku a v duchu nadával, že sa nerozhodol pre cvičenie skôr. Nestíhal, strácal ju, a kolega stále čosi rozprával do telefonátu čakajúc nejakú múdru vetu, radu. Teraz mu to bolo úplne jedno, nemohol ju stratiť. Cítil, že toto bola žena, ktorá mu bola osudom. Bál sa, že je to prelud jeho mysle, že ju stratí, že ju už nikdy neuvidí. Skúsil ešte zrýchliť krok, ale už sa mu zdalo, že je to jemný poklus. Prišla však križovatka a on nestihol prebehnúť s davom ľudí na druhú stranu, s tým davom, kde bol aj jeho osud. Čakal, netrpezlivo, sledoval ju pohľadom. Cítil, ako sa mu podlamujú nohy, ako stráca silu, ako sa opúšťa. Keď skočila vytúžená zelená, rozbehol sa, akoby mu šlo o život. Koniec koncov, šlo, o jeho budúci život. Vôbec nemal čas rozmýšľať, čo jej povie, čo ak niekoho má, proste ju len chcel vidieť, citiť, mať. Zrazu zastavil, nevedel, kam beží. Stratila sa mu, aj s jej červenými vlasmi, bielymi šatami, a čarovným úsmevom. Obzeral sa, ale v mete bolo neskutočne veľa uličiek, kadiaľ sa mohla vybrať. Snažil sa ešte ju hľadať, prechádzal sa mestom, až kým sa nerozsvietili večerné   pouličné lampy, ale márne. Nenašiel ju. Preklínal sa, že je neschopný a svoj osud si nechal   utiecť spopod nosa. Večer sa prehadzoval v poloprázdnej posteli a snažil sa vybaviť si ju ešte raz, aspoň v mysli. Keď sa otočil na druhý bok, v okne zbadal mesiac, ktorý ho hypnotizoval do spánku. A kdesi na druhom konci mesta, na ten istý mesiac pozerala mladá červenovláska so širokým úsmevom a snažila si vybaviť muža v obleku, s čiernymi vlasmi a zamračeným pohľadom, ktorý nevnímal okolie, a so sklonenou hlavou prešiel ráno okolo nej bez povšimnutia.